Mám nejaký pseudo-problém. Pomôže niekto?
V diskusii viackrát padlo slovíčko "pseudoproblém", teda nejaký jav, ktorý sa ako problém len javí, v skutočnosti však nič, čo by bolo treba riešiť nepredstavuje. Toto slovo používal najmä Martin Hanus a najmä v súvislosti s environmentálnymi otázkami. Keďže je to slovo dualistické, tak musí existovať aj nejaký skutočný a nefalšovaný problém, aby sme mali pevný bod, voči ktorému sa vieme vymedziť. Za skutočný problém považuje Martin Hanus demografický vývoj (napríklad). Budem sa teda venovať tomuto tvrdeniu konzervatívneho novinára.
Na začiatok téza: Podľa mňa sú oba problémy kvalitatívne rovnaké. Myslím si to preto, lebo v obidvoch zohráva najdôležitejšiu úlohu človek. Michal Polák v jednom zo svojich článkov (http://www.changenet.sk/?section=forum&x=238398) tvrdí nasledovné :
"Hovorme o skutočne dôležitých veciach.Napríklad: minulá vláda sa rozhodla vynaložiť peniaze, ktoré nemala, na riešenie, ktoré nič nerieši, pri probléme, ktorý pravdepodobne žiadnym problémom nebude. Dzurindova vláda sa totiž rozhodla zaťažiť štát na niekoľko desaťročí dopredu sumou až do výšky jedného bilióna korún. Toľko nás bude stáť „dôchodková reforma“, pričom tá má riešiť demografické riziko, ktoré ak sa prejaví, tak až o niekoľko desaťročí. Iste, demografia je veda, no napriek tomu sú jej predpovede na takúto dlhú dobu dosť ošemetnou záležitosťou.Zemská klíma je síce zložitý systém, ktorého vývoj ťažko presne predpovedať – no oproti zložitosti ľudskej spoločnosti nie je ničím. Modely klimatológov sú pravdepodobne omnoho spoľahlivejšie než tie demografické."
Je teda zjavné, že rozlišuje vedeckosť spomenutých dvoch problémov, pričom hlavným argumentom je, že v prípade klimatických zmien meriame prírodu, ktorá je zmerateľná relatívne ľahko pri porovnaní s demografickými údajmi. V tomto tvrdení by som chybu nevidel, ale v jeho aplikácii zrejme áno. Jadrom oboch problémov totiž nemôže byť následok, ale príčina. V prípade demografie nás preto pri takomto porovnávaní vedeckosti nezaujíma, či dôjde k presunu etnického či rasového ťažiska, alebo či budú mladí ľudia schopní uživiť starších. To zaujíma policy-makerov, nie Martina Hanusa a Michala Poláka, analytikov (do tej úlohy sa totiž postavili). Ich naopak zaujíma príčina. A príčinou je v oboch prípadoch človek. A človek, ako vieme, je čierna skrinka, pri ktorej síce vieme určiť mnoho, ale nikdy nie všetko. A ak nevieme určiť všetko pri človeku, nevieme vlastne naisto určiť nič. Preto je pre nás rovnako pravdepodobná alternatíva, že človek začne zrazu plodiť deti ako alternatíva, že začne znižovať emisie, resp. dbať na prírodu. Skrátka, jeden nikdy nevie. Preto si myslím, že v tomto spore by si mali Martin Hanus a Michal Polák podať ruky, pretože obaja riešia buď rovnaký problém, alebo rovnaký pseudoproblém. Štatistické pravdepodobnosti implikácii, dôsledkov, problému, sú si totiž ako vajce vajcu. Ak nedôjde k obratu v demografii, stane sa zrejme to, to a to. Ak neprestaneme znečistovať prírodu, stane sa zrejme to, to a to.
Relatívne morálny a morálne relatívny
Priznám sa, že až do onoho štvrtka som celkom nerozumel, čo je to morálny relativizmus. Dnes si myslím, že viem, čo to je (ale istý si nie som:)).
Morálny relativizmus je podľa mňa nasledovný jav. Moderátor, človek, ktorý zažil socializmus na vlastnej koži niekoľko desiatok rokov, povie, že rok ´89 nás vyviedol z neslobody, do slobodného sveta. Hosť, mladý absolvent London School of Economics, povie, že je to ideologický pohľad, s ktorým sa nestotožňuje. A to je priatelia morálny relativizmus. Krásne neuchopiteľný a pritom krásne jednoznačný a samozrejmý.
Teror peňazí!
Pán Mikuláš Huba, ktorý na mňa pôsobil veľmi sympaticky, ale aj Michal Polák, či mnohí herci, pociťujú v našej spoločnosti problém, ktorý sa neboja pomenovať. Vravia mu "teror peňazí". Keďže som sa opäť preľakol, ako aj pri predošlých dilemách, pouvažoval som. Ľudia, nazvime ich "trpiaci" (len ako skratka), tvrdia, že aj keď nám tento svet nediktuje už ideologicky (teda čo a ako hrať) diktuje nám finančne (teda čo a ako hrať:)). Okrem toho, že som si potvrdil, že ´89 bol úžasným príkladom na "nepriateľ tvojho nepriateľa je tvoj priateľ", som si z toho vybral, že to čo ja vnímam ako slobodu, niekto vníma ako teror.
Musíme si zvyknúť, že so slobodu prichádza sloboda. Veď to je jasné, vravíte si, ale pozor, každému nie. Sloboda pre mňa znamená sloboda výberu naviazaná na vlastníctvo. Na vlastníctvo je naviazaná preto, lebo keby vlastníctvo nebolo, a ľudia by si uchovali svoje potreby, dochádzalo by ku konfliktom, ktoré by ho skôr či neskôr zaviedli. To sa nakoniec mnohokrát aj stalo. Vlastníctvo znamená, že niekto má titul, súbor práv, ktorými môže disponovať smerom k veci. Napríklad k veci zvanej peniaz. Niekto si kúpi cd Bacha, niekto si "Bacha" vypočuje naživo, niekto si kúpi Madonnu, a niekto si ju skočí aj pozrieť. A to je sloboda. Právo správať sa primerane k svojej intelektuálnej, emocionálnej, duchovnej, či akejkoľvek inej úrovni, právo na chyby. Je to teror? Ktovie. Myslí si snáď niekto, že nikdy chyby nerobil? A nech si každý, kto chybu urobil, spomenie, či práve tá nebola tou frčkou do nosa, frčkou vedúcou k náprave. Preto priznajme sami sebe, jeden druhému navzájom, právo vybrať si také oblečenie, hudbu, knihu, priateľku, vieru či priateľov, akých sami považujeme za najlepších. Totižto, kto to vie lepšie ako my? A kto vôbec niečo vie? Prečo by si mali byť ľudia rovní len v múdrosti a cnostiach? Nech sú si rovní aj v práve na hlúposť (kritikom radím prečítať si túto vetu radšej trikrát). Dokonalý totiž svet nebude nikdy. Zvlášť, keď "dokonalý" znamená taký, ako chceme my. (alebo "Čo je to morálny relativizmus II.":))
Tak, toľko moje postrehy. Keďže som zvedavý na Vaše názory, dole ich môžete do diskusie napísať. Avšak predtým si prosím prečítajte toto : http://marianjanos.blog.sme.sk/c/69949/Prirucka-diskutujuceho-I.html
Ďakujem.
jakub
