Bol teplý, sparný a navyše aj letný večer a partia kamarátov sa rozhodla po dlhšom čase vyraziť na pivko. Ustatí boli, lež nemali kde hlavy zložiť či svoj smäd uhasiť. Nuž a tak celkom bez opýtania zamierili do centra.
Jeden z nich, pre potreby tohto článku ho budeme volať Pištinko, už pri prvom stretnutí s kamarátmi na Primaciálnom námestí poznamenal, že v meste je turistov a selebrít "až hanba". A tak sme sa svorne, v rôznych teplákových variáciách, vybrali na bródvej, reku či sa nájde miesto aj pre našinca.
Miesto sa našlo, v známom podniku zvanom Lýra, ktorý si nejeden z nás pamätá z čias, keď sme mali 16 a alkohol bol pre nás zakázaným ovocím. Bol to podnik, v ktorom mohol človek dostať do držky od skína, alebo príslušníka iného filozofického prúdu, natotata, a ešte v ten istý večer vedno s ním vrátiť večeru matke Zemi, sa objímajúc SA (teda z toho čo som počul:)). No proste, multi kulti jak hovado.
Už prvý glanc nám jasne povedal, že turistov a kúlerov s laptopmi je tu tak akurát, i sme si sadli sme SI. Prišla čašníčka, a my si objednávame, lež čašníčka vraví: "Dnes máme len pivo." Pozriem sa okolo seba a vidím chlapíka, ktorý dostáva naliate svoje druhé Metaxové, i k stene na pár turistov cmúľajúcich akýsik miešaný nápoj. Pousmejem sa. Tak dobre teda, keď pivo tak pivo: "Jeden tmavý Bažant." Chvíľka napätia ... ... ... ... "Svetlý desiatka," naznačuje čašníčka. Nesmelo si teda pýtam svetlú desiatku Bažanta (akoby ma život nebil dosť) s dôvetkom či by sa dalo zariadiť, aby bol načapovaný do pollitrového pohára. Čašníčka sa pousmeje v štýle "čosapýtatakésamozrejmosti?" Moji priatelia (v počte kusov 4) si objednali (guess what!) totiež. I prišiel tácnik s pivami a čašníčkou.
"160," vraví Mustafa (z nezistených popudov som tak na tomto jednom mieste nazval čašníčku, už sa to nebude opakovať). 40 na jedného, 40 na jedno. Hell yeaaaah... . Pivo sme pili. Chutné bolo asi tak ako poháre, v ktorých bolo naliate ("dyť mi do něj taky chčijem!). Ako sme však klábosili, prišiel náhle piaty odstavec.
A je tu, žebráčisko. Pijeme pijeme, a traja z nás dopili. Kamarát Filip mal ešte asi 1/4 piva v pohári. A tu zrazu, kde sa vzala, došla voľajaká teta, iná čašníčka (nie Mustafa (sorry, klamal som)), a začala "riešiť". "Títo budú už odchádzať," povedala prívetivo naším smerom. Pozreli sme sa s láskavým úsmevom na seba, že či sme obeťou nejakého divného gagu a kamarát Pištinko hlesol "tři sifony," aby sme to dohrali dokonca. Avšak skôr než sme sa nazdali, kamarát Filip pivo dopil. A skôr než sa nazdal kamarát Filip, bolo mu odbraté pivo, a skôr než sa nazdali ostatní Traja kamaráti, bol im vedno odňatý CELÝ STÓÓÓÓL, ktorý poputoval vedľa sediacim Makarónom (z Makarónie), ktorí si objednali jesť. A tak tam sedíme na štyroch stoličkách, a pozeráme na seba ako štyria trtíci, že čo bude...a nič už nebolo. A keďže ďalšiu bažant desiatku sme si už neprosili, obzvlášť nie nastojáka, opustili sme tento "podnik".
Tak drahí priatelia, z toho plynie ponaučenie. Ponaučenie, že treba dočkať času jak hus klasu. Totižto ja som neustále rozmýšľal, že prečo naši filmári nevedeli v minulosti filmom zachytiť ten postkomančský obraz spoločnosti, ako to dokázala Věra Chytilová v Dědictví aneb kurvahošigutentag. A teraz som nato prišiel. My sme tým obdobím totiž ešte neprešli, drahí čitatelia. Záverom by som tento článok rád ukončil, ako sa na chronického pesimistu patrí, radostným konštatovaním, že náš filmový priemysel čakajú roky hojnosti. Tak arivederči.
P.S. Všetky udalosti a mená sú skutočné, a bdelý čitateľ nech sa podľa nich zariadi:).
jakub
