Problém č.1: Autorstvo
Na veľkých extra mega kuul koncertoch sa zvyknú sem-tam hviezdy, celebrity, spievajúce divy a ostatní z klubu pop spevákov, poďakovať aj realizačnému týmu za všetko čo pre nich urobil. V skutočnosti by sa však taký songwriter ako Max Martin mal skôr poďakovať Britney Spears, že svojím hlasom prispela k celému tomu kolosu čo s zjednodušene nazýva pieseň, ktorú ona spravila za hodinu. Pieseň samotná sa nahrávala 2 mesiace. Popový speváci, aspoň tí najznámejší, nie sú autormi "svojich" piesní. Zvyčajne sú nimi študovaní odborníci, ktorí okrem hudbe rozumejú aj marketingu a preto postupujú podľa overených metód. Napriek tomu, že si títo ľudia nechávajú titul spevák, marketing sa stará o to, aby všehovšudy celá show bola akoby zásluhou popovej star, inak by sa fanúšik nestotožnil s produktom. Nemôžete predsa šialene milovať tisícčlenný tým a mať každého na plagáte.
Je to teda taký ten divný pocit, ktorý mi vraví, že spevák je tam akoby len ďalší tool v samplery s velkým poprsím alebo modrými očami a blond vlasmi, ktorý mi vadí ako č.1.
Problém č.2: Originalita
Nuž keď už vieme, že takýto druh hudby je z 98 percent založený na komerčnej marketingovej báze, vieme si tiež vydedukovať, aký problém myslím pod slovom originalita. Ide o to, že songwritery a vôbec celý management a nahrávacie co´s chcú zarobiť peniaze. Hľadajú teda nejaký produkt, ktorý peniaze naozaj zarobí. Nuž a načo vymýšlať produkty keď niektoré fungujú. Liter r´n´b, štipka funky, house, techno, doladíme rockom a na záver pridáme modela/ku, ktorá vie spievať. Celé to zabalíme do latina, aby nás kúpilo aj 30 či 40 miliónov tejto menšiny. Každý si svoje nájde. Preto jednoducho stále dookola počuvam z rádia tie isté motívy, tie isté témy, tie isté záležitosti. To čo sa tvári ako absolútne "new, fresh, kewl and sexi" je vlastne strašne vtipne forsírovaná nuda.
Problém č.3: Objective-teda cieľ toho ktorého popového výtvoru
Včera keď som si skúšal zahrať na gitare skladbu "Riviera Paradise" od Stevie Ray Vaughana, som si presne uvedomil čo tým autor myslel, v akom bol rozpoložení, aký message je v tej skladbe. Rovnako keď počúvam Beethovena alebo Chopina. A čo pop? V tom spomínanom dokumente, ktorý som pozeral, povedal jeden chlapík, že na pope je fantastické, že triviálnym spôsobom dokáže podať vážne témy. Nuž opomenúc fakt, že presne nerozumiem ako sa vážna téma dá intepretovať triviálne, mi toto tvrdenie neznie celkom tak dôveryhodne. Samozrejme napríklad Beatles to vedeli absolútne, ale nesmiene zabúdať, že so svojou hudbou mali priamy kontakt. Skladali ju, žili ňou. Preto si myslím, že trebárs Madonna (i keď sa o nej hovorí ako o múdrej žene) nevnímala "Like a Virgin" tak romanticko-baladicky ako jej autory, ktorí na nej vyšperkovávali každý drobný pocit. Ak teda Kilie Minogue nevie prečo by mala byť "so lucky" a Robie Williams prečo bolo všetko čo urobil zlé, tak sa cítim ako poslucháč oklamaný. Neverím im. Mám pocit, že chcú odo mňa len brať a nie mi dávať. Navyše mi nie je jasné čo chcú vlastne pesničkou povedať MNE keď ja (prostredníctvom chartov predajnosti) som to čo kvázi tvorí ich song. Kto na mňa teda otvára ústa? Christina Aguilera alebo vzorka 5000 respondentov použitá pri prvom marketingovom prieskume?
Problém č.4: Prílišná originalita
Nuž presný opak k číslu dva. Keďže na nezdar trh reaguje okamžite, treba nasilu vymýšlať nové trendy, ktoré sú "lepšie, silnejšie, bielejšie...". V hudbe sa tým pádom prehlbuje výstrih, svetelná show a najväčší hudobníci ukazujú svetu holú prdel a piercnutý penis, aby všetkým ukázali akú skvelú muziku robia. Hudba je jednoducho obeťou tohoto positioningu a inventive marketingu, rovnako ako čoraz viac hardcore sa stávajú reality show. Nemôžeme sa preto diviť, že keď dôjde baba s hubou namaľovanou cik cak čierno-bielo, sexi blúzičkou a účesom, nemôže pochopiť prečo ju Habera pošle s úsmevom na perách preč. Veď je taká skvelá hudobníčka a speváčka, veď jej chýba len sluch, muzikalita a hlas. Ostatné už má. Mimochodom táto hudba je aj preto taká swell, pretože jej trendy prostredníctvom takýchto súťaží určujú už samotní intepreti, ktorí sami majú problém nahrať čistú nahrávku...áno pán Habera, ste to Vy. Iní porotcovia pre zmenu vychádzajú hlavne z kapiel, ktoré boli účelovo nakreslené na požiadanie v známych star factories LA.Áno pán Lučenič, to ste pre zmenu Vy. A aby som svoj výlet do SuperStar dokončil tak spomeniem len dve iné mená: Lenka Slaná, Julo Viršík. Heh, hovoria sami za seba. Na druhej strane nepochybujem, že sú to všetko fajn ľudia. Poďme, ale späť k téme. Aby teda hudba napredovala, neustále sa vylepšuje všetko to čo s ňou nemá nič spoločné a pán Boh žehnaj každého Princa, ktorý okrem sexi oblečkov skúša aj HRAŤ HUDBU.
Problém č.5: Dojem
Posledným mojim problémom s pop-music je dojem, ktorý z nej ide. Keď počúvam vážnu hudbu, vždy ma dostane do nálady, keď naozaj cítim čo je dôležité, ako žiť, kde sa posúvať. Keď nebodaj mám v aute rádio a počujem nejaký popík (nevzťahuje sa na ten typ popíku, ktorý proste len raduje zo slnečného dňa) mám dosť silný pocit, že najdôležitejšim cieľom aký vôbec človek môže mať je strašné veľké nadupané auto, ktoré na križovatke skáče a že emocionálne problémy sa riešia nejlepšie tak, že niekoho buď do riti nakopem alebo pošlem.
Záver:
Rozmýšľal som čo tak na záver fuknúť do článku, aby si ľud nepomyslel, že nemám rád tie pesničky čo z rádia idú. Bohužiaľ ma fakt nič nenapadlo a môžem povedať len toľko, že som vďačný za každú popovú vecičku, ktorá si drži štandard HUDBY a ešte viac keď sa tento môj pozitívny dojem nerozplynie na koncerte, kde namiesto pekne položeného hlasu počujem funenie o dva tóny nižšie ako kapela.
jakub
