Strácanie vekom

Ťažko píšem slová, ich hlas sa ako piesok v púšti tratí.

Vek dáva múdrosť, poznanie i vrásky v tvári i na duši.

Spomienky dávne, nik nezistí čo pravda bola a čo je, nik nepovie.

I smútok za stratami a pádmi, omylmi i rozhodnutiami planými za láskou stratenou i nenaplnenou.

I túžby a sny sa pominú a žiadne prekážky len pustú rovinu.

Vek berie a málo dáva a človek sám zostáva, hoci rodina, priatelia sú, vo vnútri smútok, v tvári chlad je málo len spomínať. Úsmev len trochu zahreje, skôr nostalgia veku.

Verím, že má to aj svetlé stránky, no nenašiel som ich.

Pokúšam sa hľadať stále viac, no skôr dôjdem peši na Mesiac.

Vek je krásny, len nesmie tvoj byť, preto chcú ľudia mladí zostať.

Lebo potom už len prežívajú a radosť z ničoho nemajú.