A tak ide čas..
(lyrický žalospev – výber z mojich diel)
Pamätáš si na tie časy?
Keď si hral skutočne veľké hry.
Boli to hry, ktoré mali grády, kamaráti, zábava, strach, vzrušenie..Keď si nepozeral, či je na teplomeri -17°C.
Pretože si dýchol, a to tak zábavne pripomínalo ako keby si fajčil a bolo to veľmi komické, kamarát si robil z kamaráta srandu, či mu o tom vedia doma, že už “podymuje”.Keď ťa nezaujímalo, či pôjde v telke niečo dobré.
Bol si predsa celé dni von, lietal po stromoch, hral si sa “skryvku”, staval priehrady na potoku, strielal z luku, či z kuše.Keď si zážitky žil a nudou si si vypĺňal krátke chvílky.
Nuž, a ak sa náhodou stalo, že začalo pršať, netrpezivo si pozeral cez okno a čakal, keď prestane, aby si mohol robiť ďalej to, čo ti ide najlepšie – hrať sa.Čo sa stalo?!?
Nuda začala vypĺňať tvoj čas a zážitky sú chvíľkové.
Taký zvlášny nepomer.Prídeš zo školy či z práce, sadneš za bedňu a čumíš.
Vnímaš obrázky, videá a čakáš.. a čakáš..Možno by si išiel aj von, ale v takej zime? Ti práši?
Von predsa aj tak nikto nie je.A čo bude s hrou?
Že už ťa počítačové hry nebavia?
Ja nehovorím o počítačových hrách.No hru máš – “život”.
Vieš, čo znamená, keď je slovo v úvodzovkách? Má niekoľko významov, pravdepodobne hneď uhádneš ten tvoj význam.Už ťa nezaujíma či vyhráš, už ťa nezaujíma s kým hráš. Dokonca ani to, proti komu hráš, už ťa nezaujíma čo môžeš získať…
Máš hru a svoj cieľ – jediný – neprehrať.
Zubami, nechtami, krvopotne.Všetko sa zdá také apatické.
Polčas.
Blíska sa na horšie časy.
ČAS.
Smrť je fakt.
Prichádza.
Odchádza.. niekto
Koniec.
