Zajtra si pripomenieme boj občanov bývalého ČSSR za slobodu a demokraciu z roku 1989. Bol som vtedy stredoškolák. Bol ,,ťažký" socializmus a dnešná mládež si tie časy nedokáže ani predstaviť. Každý z tých, čo socializmus zažili mi však dajú za pravdu, že odstupom času hodnotíme a musíme priznať, že mal aj pozitívne stránky pre nás, pre mladých. Niekedy sa z nás stávali rebeli a robili sme veci, ktoré sa v tej dobe trestali dosť tvrdo. Dnes to beriem s úsmevom. Z toho zlomového obdobia v novembri roku 1989 mi v pamäti utkvelo hlavne správanie jednej mojej ,,súdružky profesorky". Vtedy sa im tak muselo hovoriť, inak sa nedalo, aj keď mi to nedávalo zmysel. Bola ,,súdružkou profesorkou", v preklade učiteľkou a učila predmet Občianska náuka, aspoň myslím, že si to dobre pamätám. Celý ten čas nám vymývala mozgy s úlohou vedúcej strany, socializmom, komunizmom, Marxom a Engelsom. Tesne po prevrate však doslova, pre mňa dovtedy nepredstaviteľným spôsobom, prevrátila kabát a okrem iného sme od nej mali zakázané hovoriť jej súdružka profesorka. Hanila komunistov ostošesť a museli sme zničiť zošity do ktorým nám týždeň predtým kázala vystrihovať si predstaviteľov vtedajšej KSČ a učiť sa ich mená naspamäť.
To mi pripomína, že kvôli svojej existencií na danom poste či pri koryte dokážu ľudia obetovať prakticky čokoľvek. Pocit moci je pre niektorých tak silný, že dokážu zapredať aj svoju rodinu, svoje ja. Zajtrajší sviatok boja za slobodu a demokraciu, ktorého som sa povestným štrnganím v roku 1989 na námestiach zúčastňoval aj ja, je pre mňa stále víťazstvom. Odstupom času zisťujem, že to víťazstvo mi niekto vzal. Nevzal mi ho vnútorne, ale vzal mi ho fyzicky. Ako 16 ročný som si od toho novembra mohol povedať, čo som chcel, mohol som robiť prakticky čo som chcel, novinári konečne mohli napísať realitu sveta. Všetci sme vtedy bojovali za slobodu slova, za slobodu tlače, za demokraciu, za to, že spravodlivosť a zákony budú fungovať pre nás, pre ľudí.
Dnes je rok 2015 a ja začínam mať strach. Strach z toho, že moc, ktorá sa dostala do rúk niektorých politikov, z nich vysala život a idú aj cez mŕtvoly. Nedávno som v televízií sledoval film Peacemaker. V jednej scéne je dialóg v ktorom herečka Nicol Kidman hovorí nasledovnú vetu: ...nebojím sa človeka, ktorý predáva 12 jadrových hlavíc, bojím sa človeka, ktorý si kúpi iba jednu....! A v podstate v prenesenom význame mám podobný strach aj ja. Nebojím sa politikov, ktorí spolupracujú, bojím sa politika, resp. politikov jednej vládnucej strany, ktorí dostali moc do rúk.
Áno, bojím sa politika a jeho strany, ktorý sám s jeho posluhovačmi ovláda možnosť meniť zákony bez toho aby sa obával, že nebude mať dosť hlasov, bojím sa politiky strany, ktorá ovláda súdnictvo, políciu, obranu, tajné služby a kontrolné orgány. Proti tomuto som predsa v roku 1989 bojoval, aby sa takéto niečo nemohlo stať. Ako občan tejto republiky sa právom obávam, keď jedna strana, jeden človek, dokáže meniť zákony len kvôli neschopnosti sudcov a polície udržať v base recidivistov a vrahov.
A čo ma najviac mrzí, že títo ľudia už stratili aj úctu k svojim rodičom a starým rodičom. Len preto, aby sa udržali pri moci, iba preto, aby sa nedajbože neodhalili ich podvody a nekalé praktiky sú ochotní svojich rodičov a starých rodičov zvážať autobusmi a dookola im demagogicky a systematicky nahovárať akí sú dokonalí a všetci ostatní sú tí, čo im ubližujú. Naši českí susedia o podobných konaniach osôb, ktoré využívajú samotu a dobromyseľnosť starších ľudí dokonca natočili film s príznačným názvom.
Nechcem takéto praktiky, nechcem žiť v štáte, kde šéfom Sekcie kontroly na MO SR je niekto, kto aktívne spolupracoval s Vojenskou kontrarozviedkou. Zdroj: http://www.sme.sk/c/4549154/blanarik-udaval-az-do-revolucie.html . Ako je to vôbec možné??? Nechcem štát, kde políciu vedie človek, ktorý nikdy policajnú službu nevykonával, kde obranu vedie muž, ktorý nikdy nezažil ani len prijímač na základnej vojenskej službe, kde súkromné finančné skupiny majú vlastné spravodajské služby a kde povedať si svoj názor znamená strach a obavy. Ja tiež viem, kde mám srdce a pľúca, ale pritom nie som primár chirurgickej kliniky.
Verím, že ľudia si uvedomia svoju dôležitosť,a že budú brať 5. marec 2016 tak dôsledne ako sme dôsledne brali mi všetci, ten náš prelomový 17. november 1989. Chcem zažiť znova a opäť ten pocit slobody a demokracie. A ešte niečo, vtedy som štrngal kľúčami, 5. marca by sa možno hodilo štrngať aj putami.
