Neexistuje pomenovanie na konanie, čo Fico a jeho vláda stvára, teda existuje, ale nie je publikovateľné ani po 24 hodine. Ale aby som dokázal bez ujmy na slobode napísať tento článok, tak musím napísať jediný status, ktorý hovorí za všetko: Som utečenec vo vlastnej krajine!!!
Som učiteľ - Je suis učiteľ! Musím chodiť do práce, do práce, ktorá je podpisovaná iba na dobu určitú. Nemám nielen pocit stability, ale som perzekuovaný zo strany štátu. Prácu si nosím domov, kupujem si pomôcky na ktoré mi štát nedá ani korunu. Štát to totiž urobil tak, že sa zbavil svojich povinností a kompetencie preniesol na obce, ktoré sú v tak žalostnom stave, že pri ceste do práce, pri obchádzaní obecného alebo mestského úradu plačem od žiaľu kam sme to dospeli. Ďalej si ako učiteľ kupujem kriedy a vytváram si svoje vlastné pomôcky preto, aby som bol schopný naučiť deti aspoň čítať a písať. Podľa mojej pracovnej zmluvy mám nielen učiť, ale aj vychovávať deti . No ak ich chcem vychovávať, som napádaný zo strany bohatých rodičov a neraz som nielen slovne ale aj fyzicky napádaný a osočovaný. Ak teda mám vychovávať deti oligarchov, chcem byť chránenou osobou a už ma nebaví byť fackovacím panákom. Byť učiteľom na Slovensku je byť utečenec vo vlastnej krajine bez práv a slobôd.
Som zdravotník - Je suis zdravotník! Všetci sa na mňa spoliehajú keď prídu do nemocnice. Všetci si myslia, že im dokážem pomôcť a ja nemôžem ukázať, že to či ono neovládam. Mnohokrát mám rovnaké skúsenosti a ovládam to, čo doktor alebo primár, no jediné čo mi chýba je papier. Pracujem nie osem či dvanásť hodín, ale pracujem osemnásť aj dvadsaťštyri hodín denne a niekedy ani neviem ako sa moje deti učia alebo ako vyzerá môj partner či partnerka, lebo ak prídem domov, tak len zo zotrvačnosti. Moja zodpovednosť je zodpovednosť za životy a zdravie občanov. Ale štát v ktorom žijem, ma považuje za kus, ktorý je úplnou samozrejmosťou. Štát odo mňa chce všetko, ale žijem ako sociálny prípad, lebo pri snahe osamostatniť sa mi ani nebankovka nepožičia, lebo môj plat je nedostatočný. Do práce si kupujem svoje oblečenie a nosím si vlastné pomôcky, len aby som dokázal fungovať. Navyše sa odo mňa vyžaduje neustály úsmev a pri vyberaní výpalného v súkromných nemocniciach sa odo mňa žiada, aby som sa ľuďom do očí usmieval. Za toto všetko štát odo mňa chce, aby som držal hubu a prišiel k volebným urnám a bez rozmyslu zakrúžkoval Fica a Smer, lebo ak zostane vo vláde, znova sa na mňa vykašle.
Som nezamestnaný - Je suis nezamestnaný! Som človek, ktorý pracoval dlhé roky pre štátny podnik. Po toľkých, krvou odpracovaných rokoch, však prišiel cudzinec, zamával eurami a o malú chvíľu som sa stal nezamestnaný. Moje miesto sa stalo nepodstatné a z môjho podniku sa stal nástroj pri ktorom sa z čašníka stane uctievaný podnikateľ. Z môjho platu sa stane dávka v nezamestnanosti, aj to s podmienkou, že ak si otvorím ústa, budem tvoriť tabuľku klesania nezamestnanosti. Nikoho už nezaujíma z čoho budem žiť. Cudzinec dostane daňové prázdniny, nemusí platiť odvody, lebo tento socializmus vytvoril umelé centrá, nazývané aj pracovné agentúry, produkujúce kusy zdieraných pracujúcich. Z pracujúcich sa stali kusy a zo zlodejov sa stávajú uctievaní podnikatelia. Nakoniec sa z nezamestnaného stane ovca, ktorú napadnú nenažraní exekútori o ktorých sme do 89-teho ani nechyrovali a z ťažko odpracovaných rokov, ťažko vybudovaného domova, Vás vyhodia ako špinavého psa len preto, lebo štát Vám zobral aj z toho sústa, čo ste si našiel v smetiaku.
Som policajt a vojak - Je suis policajt a vojak! Pracujem pre štát dlhé roky. Pri nástupe som sa naivne domnieval, že som nastúpil do stabilného zamestnania. Po prvom roku som však pochopil, že som iba čiarka v systéme. Zakladám si rodinu a snažím sa vyžiť. Pri prvom dieťati kombinujem financie. Zatiaľ sa dá vyžiť. Príde druhé dieťa alebo ma prevelia a doma začínajú hádky, pre peniaze. Začínajú hádky pre nedostatok trávenia času s rodinou. Nemôžem podnikať, lebo som štátny zamestnanec, nemôžem sa sťažovať, lebo som štátny zamestnanec, nemôžem si zanadávať, lebo mi doma plače dieťa a ja sa bojím o svoju prácu. To všetko, lebo som štátny zamestnanec. Nakoniec sa rozhodnem odísť a keď prídem na úrad práce, tak mi vysvetlia, že nemám nárok ani na cent, bol som bol predsa štátny zamestnanec. Vláda sa mi smeje do tváre a drží natiahnuté ruky, lebo musím platiť dane. Nikoho nezaujíma, že nemám z čoho. Zaplať, lebo inak si Ťa podáme. V tom lepšom prípade sa zo mňa stane bezdomovec, lebo nemám gule vpáliť si guľku do hlavy.
Som podnikateľ - Je suis podnikateľ! V snahe zarobiť a nakŕmiť rodinu si založím živnosť, v tom lepšom prípade obchodnú spoločnosť. Ešte nezačnem, ale už si zaplatím odvody, sociálne a podobne. Po troch mesiacoch zistím, že z môjho podnikania ryžuje vláda a finančné skupiny a ich zdravotné poisťovne. Zo mňa sa stáva dlžník, pretože som najprv nakŕmil svoju rodinu a až potom som si dovolil nezaplatiť štátu. Zistím, že som utečenec vo svojej vlastnej krajine, pretože nemám nárok na úľavu na daniach, nemám nárok na podnikateľské stimuly, nemám nárok na podporu z eurofondov. A prečo? Pretože som neposlal tú správnu sumu, tej hnilej hyene niekde vo vláde na jej účet. Nakoniec mi môj dom aj s pozemkom vyvlastní ten hnilý úradník z ministerstva pod rúškom vyššieho záujmu a ja sa pozerám ako mi na pozemku rastie cudzincova fabrika kde o pol roka makám za moje odvody a dane, ktoré som doviedol v čase môjho podnikania a cudzinec je od daní oslobodený.
A takto by som mohol pokračovať asi celý deň. V tejto súvislosti a s poukazom posledných rokov vládnutia na Slovensku sa mi v mysli vybavia dva nápisy, obidva súvisiace s klamstvom skrývajúcim sa za plamenné reči bezchrbtých politikov za účelom získania svojich cieľov. Ten prvý zostane naveky nasiaknutý krvavými spomienkami : Arbeit macht frei. A ten druhý si pamätám z čias základnej vojenskej služby, kde pri vstupe do areálu útvaru bolo napísané ,, Vítame Vás" a z druhej strany tej istej tabule bol nápis ,, Už Vás máme".
Keby som dnes požiadal Európsku úniu o politický azyl ako občan Slovenska, asi by som uspel, som totiž utečenec vo vlastnej krajine - som učiteľ, som zdravotník, som nezamestnaný, som vojak, som policajt, som občan.
Kde ste politici, kde ste občania? Myslím, že toto je okamih, kedy pretiekol pohár trpezlivosti. Nechcem sa pozerať ďalšie obdobia na to, ako ma štát okráda aj napriek tomu, že pracujem. Nechcem sa pozerať na to, ako za moje peniaze niekto nosí hodinky za 20 tis. € a ešte ma v médiách žiada, aby som svoje postavenie ,,utečenca vo vlastnej krajine" nebral ako politickú kampaň a navyše si dá podmienku, že ak ho zvolím, tak mi bude lepšie. Chcem byť ten, čo bude mať právo rozhodovať o tom ako sa chcem mať, chcem žiť v demokracii a chcem byť rovnocenným ako ostatní.
