Legislatívne návrhy na úseku poľnohospodárskej pôdy v posledných rokoch nabrali na obrátkach. Dôvodom je na jednej strane potreba prispôsobiť právny stav novým podmienkam, ale cítiť tu aj skutočnosť, že štát si zakrýva svoju nemohúcnosť. Po roku 1989 boli prijaté právne normy, ktoré mali napraviť krivdy z minulosti. Vrátiť vlastníkom pôdu, ktorú im predchádzajúci režim síce nezobral, ale nemohli si vlastníci uplatňovať svoje vlastnícke práva.
Štát aby nenarušil kontinuitu agrárnej produkcie užívateľov pôdy pristúpil k inštitútu náhradných pozemkov. Zákonom o pozemkových úpravách vlial vlastníkom pôdy nádej, že postupne sa ich pozemky s celia. Štát vedomí si toho že po roku 1948 neumožnil vlastníkom pôdy uplatňovať si vlastnícke práva na náklady štátu robil vydávanie náhradných pozemkov. Do roku 2005 pozemkové úpravy sa realizovali aspoň čiastočne. Po roku 2005 sa pribrzdili tak, že sa už takmer nerealizujú. Vlastníci pôdy a tak isto aj užívatelia zostali nervózni.
Legislatívna čalamáda, ktorá sa dnes servíruje vlastníkom pôdy a užívateľom je všehochuti. Prijatím zákonnej normy o ukončení inštitútu náhradných pozemkov k 28.2.2018 dala do pohybu vlastníkov pôdy. Zrazu sa dostali pozemkové úpravy na druhú koľaj a MPRV SR zaviedlo svojský postup. Nakoľko pôvodní vlastníci vo väčšej miere zomreli a po ich smrti zanikol inštitút náhradných pozemkov zvolil rezort tvrdé opatrenie, ktoré vraj má dať poriadok do vlastníckej štruktúry pozemkov. Pozemky po smrti vlastníkov pozemkov, ktorí dostali náhradné pozemky sa užívali v tichosti a kontinuálne si dedičia uplatňovali vlastnícke práva na dotknuté pozemky. Ešte ani poriadne zákon sa nedostal do života a už sa zistilo, že je deravý. Prijatím novely zákona o novele spôsobili poriadny chaos.
Ministerstvo vnútra, ktoré riadi pozemkové odbory pri Okresných úradoch začali navštevovať vlastníci pozemkov ohľadom vysvetlenia čo vlastne a ako majú postupovať aby časť vlastníkov mohla hospodáriť, alebo prenajímať podnájomnou zmluvou ďalším užívateľom. Na úradoch boli úradníci bezmocní a nevedeli presne informovať stránky a tie po väčšinou v húfoch začali navštevovať poľnohospodárov, ktorí sú po väčšinu užívateľmi poľnohospodárskej pôdy. Takto vznikla pre pani Matečnú pozemková čalamáda. Existuje vo verejnosti intuícia, že v tejto čalamáde sa časť pozemkov prevedie na pozemkový fond a posilní sa vlastníctvo neznámych vlastníkov pozemkov, ktorých zastupuje štát a časť pôdy sa stratí v rukách politických priaznivcov. Vrcholom arogancie, je skutočnosť, že nové vymeranie náhradných pozemkov už štát nebude uhrádzať. Platiť za to má vlastník a užívateľ. Štát si takto umyl ruky ako Pilát rímsky a bude platiť obyčajný občan – vlastník, ktorý to nespôsobil spolu s poľnohospodármi.
