Do práce chodím autom, ale keď musím pôsobiť na inom pracovisku než na tom mojom bežnom, veľmi rád využijem mestskú hromadnú dopravu. Väčšinou mám počas celej cesty v ušiach slúchadlá a počúvam podcasty. Tentoraz som ich však nechal vo vrecku a celkom mimovoľne som zachytil rozhovor niekoľkých spolucestujúcich.
Poznáte ten typ debaty. Všetko je zle, kedysi bolo lepšie, na sídlisku stálo jedno auto a nie štyri, nelietalo toľko lietadiel a určite nebolo štyridsať stupňov v júni či v júli. Po pár minútach sa rozhovor prirodzene zvrtol na politiku, pretože tá je napokon vinníkom takmer všetkého. Veď to poznáte... vysoká škola života, recept na úspešný život, riešenie inflácie, zahraničnej politiky aj klimatickej zmeny, všetko v jednej debate počas niekoľkých zastávok. Každý presne vedel, čo táto vláda pokazila, čo by mala robiť inak a ako by sa Slovensko dalo zachrániť, keby niekto konečne začal počúvať práve jeho.
O niekoľko dní neskôr som sa vybral späť do môjho rodiska, do Prievidze. Nehľadajte za tým nič výnimočné. Chcel som si jednoducho predĺžiť víkend, stráviť trochu času s rodinou a kamarátmi a popritom zájsť aj na referendum. Nebol to žiadny hrdinský čin ani veľké občianske gesto. Bral som to ako úplne bežnú vec, ktorú by som urobil bez ohľadu na to, kto referendum organizoval alebo aké otázky obsahovalo.
Dnes ráno som si otvoril výsledky a prišlo vytriezvenie. K urnám prišlo len 16,13 % oprávnených voličov, v mojej Prievidzi dokonca iba 15,61 %. Na druhej strane ma prekvapilo niečo iné. Tí, ktorí prišli, sa vo výsledku takmer vôbec nehádali. Drvivá väčšina podporila obe referendové otázky. O to viac som si kládol jednu nepríjemnú otázku. Kde boli všetci tí ľudia, ktorí ešte pár dní predtým v autobuse presne vedeli, čo je s touto krajinou zle Opozícia sa najprv pokúsila zrušiť premiérovu doživotnú rentu v parlamente a neuspela. Referendum tak zostalo poslednou možnosťou, ako o tejto otázke mohli rozhodnúť samotní občania. Dopadlo presne tak, ako dopadla väčšina slovenských referend. Neplatne.
Štát pritom za jediný deň minul takmer 12,4 milióna eur. Keď som nad tým rozmýšľal, uvedomil som si, že za podobnú sumu sa dá opraviť poriadny úsek cesty, postaviť škôlka alebo zrealizovať množstvo projektov, ktoré by ľudia videli každý deň. My sme si za tie peniaze kúpili jediné zistenie. Väčšine z nás nestálo ani za desať minút času prísť rozhodnúť. Stačilo vyjsť z domu a zobrať si občiansky preukaz. Radšej ten plastový. Veď viete, pri našej digitalizácii je to stále istejšia voľba. Hovorilo sa síce, že budú stačiť aj elektronické doklady, ale realita bola opäť o niečo zaujímavejšia. Snáď nabudúce.
Práve v tom podľa mňa spočíva najväčší paradox celej situácie. V autobusoch, v krčmách, na sociálnych sieťach alebo pod článkami na internete stretávam ľudí, ktorí majú odpoveď na každú politickú otázku. Referendum od nich nechcelo verejný prejav, stranícku legitimáciu ani odvahu postaviť sa pred dav. Chcelo len prísť a zakrúžkovať odpoveď. Ani to však väčšina neurobila.
Samozrejme, môžeme teraz viesť polemiku o tom, či bola kampaň okolo referenda dostatočná, či mu médiá venovali málo priestoru alebo či si ho niektoré politické strany neprisvojili viac, než bolo zdravé. Niečo z toho môže byť pravda. Nemyslím si však, že práve tam leží podstata problému.
Mne sa čoraz viac zdá, že sme si jednoducho zvykli veriť, že na našom hlase aj tak nezáleží. Nie že by nám chýbali názory. Tých máme na Slovensku viac než dosť. Chýba nám skôr presvedčenie, že má zmysel ich niekedy pretaviť aj do konkrétneho činu. Po rokoch káuz, veľkých sľubov a ešte väčších sklamaní sa mnohí zmierili s tým, že nech urobia čokoľvek, výsledok bude rovnaký.
Lenže práve tu podľa mňa vzniká začarovaný kruh. Ak rezignujeme aj vo chvíli, keď máme možnosť niečo ovplyvniť, potom sa z tej bezmocnosti stáva sebanapĺňajúce sa proroctvo. Keď na referendum neprídeme, nedokazujeme tým, že systém nefunguje. Len mu dávame veľmi pohodlné alibi.
Niektoré krajiny sa rozhodli riešiť podobný problém povinnou účasťou pri voľbách. V Brazílii môže neúčasť skomplikovať vybavovanie dokladov, prácu vo verejnej správe či prístup k úverom od štátnych bánk. V Belgicku hrozia finančné sankcie a pri opakovanom ignorovaní volieb aj vyradenie zo zoznamu voličov. Výsledky sú viditeľné. Povinnosť dokáže zvýšiť účasť aj o niekoľko percentuálnych bodov.
Otázkou však zostáva, či je to cesta, ktorou chceme ísť. Človek, ktorého k hlasovaniu dotlačí pokuta alebo administratívna sankcia, nemusí byť lepším občanom. Môže len odovzdať náhodný alebo neplatný hlas a odísť domov s ešte väčšou frustráciou. Demokracia síce bude početnejšia, ale nemusí byť zdravšia. Teraz si na chvíľu predstavte, že by štát povedal niečo úplne absurdné. Neprídete k voľbám alebo referendu? Nedostanete výplatu, dôchodok, prídavok na dieťa alebo si nevybavíte niektoré úradné záležitosti. Znie to prehnane? Aj mne. A predsa sa podobné pravidlá v rôznych podobách objavujú vo viacerých krajinách sveta.
Nebudem klamať, časť zo mňa by bola naozaj zvedavá, čo by sa stalo, keby sme niečo podobné raz skúsili aj u nás, nie preto, že by som mal potrebu ľudí trestať alebo im niečo odopierať, ale preto, že mám čoraz silnejší pocit, že slobodu, ktorú dnes považujeme za úplnú samozrejmosť, sme prestali vnímať ako niečo, o čo sa treba starať. Ja sám som sa narodil až desať rokov po Novembri 1989, takže netvrdím, že som si slobodu vybojoval. Zdedil som ju po generácii ľudí, ktorí boli ochotní riskovať vlastnú budúcnosť, slobodu a v niektorých prípadoch aj vlastný život, aby sme dnes mohli slobodne rozhodovať o smerovaní tejto krajiny. O to viac ma mrzí, keď sa k jednej z mála príležitostí, kde svoj názor môžeme premeniť na reálny čin, otočíme chrbtom, akoby na tom už vôbec nezáležalo.
Demokracia totiž nefunguje sama od seba. Nie je to aplikácia v mobile, ktorá sa raz nainštaluje a potom sa už len automaticky aktualizuje. Funguje len dovtedy, kým sa na nej občania rozhodnú podieľať. Ak sa našou najčastejšou formou občianskej angažovanosti stane nadávanie na sociálnych sieťach a ignorovanie nástrojov, ktoré nám demokracia ponúka, problém nebude v referende. Problém bude v nás.
Mne osobne desať minút pri urne nepríde ako neprimeraný zásah do osobnej slobody. Oveľa zvláštnejšie mi pripadá, keď človek celé mesiace presviedča svoje okolie, že štát smeruje zlým smerom, no vo chvíli, keď môže svoj názor premeniť na skutočný hlas, zostane doma. Napriek tomu si nemyslím, že riešením je bič. Demokracia nepotrebuje poslušných občanov. Potrebuje občanov, ktorí veria, že ich účasť má zmysel.
Čím dlhšie nad tým premýšľam, tým viac si myslím, že diskusia o cukre alebo biči míňa podstatu problému. Najväčšou prekážkou priamej demokracie na Slovensku nie je ústavné kvórum. To sa dá zmeniť jedným hlasovaním v parlamente. Oveľa ťažšie sa mení ochota ľudí vôbec sa na demokracii zúčastniť. Referendum bolo príležitosťou zistiť, či je naša bezmocnosť skutočná, alebo sa za ňou už len radi schovávame. Minuli sme naň takmer trinásť miliónov eur a zistili sme najmä to, že zostať doma je stále jednoduchšie, než na desať minút vyjsť z domu a urobiť jediné rozhodnutie.
Priama demokracia neexistuje preto, aby zostala zamknutá v okrskových miestnostiach. Ak niekto pozná lepší spôsob, ako dať občanom možnosť rozhodovať priamo, rád si ho vypočujem. Dovtedy však zostáva referendum jedným z mála nástrojov, ktoré máme. V tú sobotu ho využila necelá šestina krajiny. Ostatní zostali pri debatách v autobuse.
