Keď sa v Pekingu štvrtok 24. júla 2025 stretli najvyšší predstavitelia Európskej únie a Číny, aby oslávili 50. výročie nadviazania diplomatických vzťahov, kamery zachytili úsmevy a formálne potrasenia rúk. Oficiálne správy hovorili o „konštruktívnom dialógu“. Realita však bola iná. Summit bol na žiadosť Pekingu náhle skrátený na jediný deň a šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyen po ňom otvorene vyhlásila, že vzťahy dosiahli „jasný bod zlomu“.
Treba si uvedomiť, že najdôležitejšie informácie sa často nachádzajú medzi riadkami. Napätie sa tentoraz dostalo priamo na povrch a bol to dokonalý obraz vzťahu, ktorý je zároveň partnerstvom, konkurenciou aj systémovým súperením.
Kde sa zhodujeme?
Najjednoduchšou cestou k dohode bola, neprekvapivo, klimatická zmena. Obe strany vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa zaviazali k vedúcej úlohe v boji proti globálnemu otepľovaniu. Pýtate sa, prečo? Je to oblasť, ktorá je pre obe mocnosti strategicky výhodná. EÚ sa profiluje ako globálny líder v zelenej tranzícii a Čína, hoci je najväčším svetovým znečisťovateľom, masívne investuje do zelených technológií a chce dominovať na tzv. trhu budúcnosti.
Spoločné vyhlásenie je dôležitým symbolom, ale podstata sa skrýva v detailoch. EÚ tlačila na Čínu, aby prijala ambicióznejšie ciele a pripojila sa ku globálnym iniciatívam, ako je záväzok na zníženie emisií metánu. Čínska strana zdôrazňovala princíp „spoločnej, ale diferencovanej zodpovednosti“, chápme to ľudskou rečou, ako „my sme stále rozvojová krajina a nemôžete od nás chcieť to isté ako od historicky priemyselných krajín Západu“.
Zhoda teda existuje, ale len na povrchu. Musíme to chápať ako povinnú jazdu, nie ako skutočné zblíženie .
Kritické témy, kde vidíme priepasť
Pod povrchom tejto formálnej zhody sa však skrývajú dve obrovské priepasti, ktoré na tomto summite eskalovali.
Prvou je vojna na Ukrajine. Jazyk oboch strán tu nemohol byť odlišnejší. Delegácia EÚ bola priama a tvrdá: označila vojnu za „existenčnú hrozbu“, zdôraznila „osobitnú zodpovednosť“ Číny ako stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN a priamo ju vyzvala, aby neposkytovala materiálnu podporu ruskému vojenskému priemyslu. A čínska odpoveď? Oficiálna správa agentúry Xinhua sa tejto téme takmer vyhýba. Hovorí všeobecne o potrebe „riešiť regionálne témy“ a „udržiavať svetový mier a stabilitu“. Žiadna zmienka o Rusku, žiadna kritika agresie. Tento rozdiel v komunikácii je kľúčový. Zatiaľ čo EÚ vidí konflikt ako fundamentálne porušenie medzinárodného poriadku, Čína ho vníma ako súčasť širšieho geopolitického preskupenia síl a odmieta sa postaviť na jednu stranu – čo v praxi nahráva Moskve.
Druhou, ešte ostrejšou priepasťou, je ekonomika. Tu už nejde len o čísla ako obchodný deficit 305 miliárd eur. Ide o otvorenú konfrontáciu. Ursula von der Leyen po summite varovala, že hoci EÚ uprednostňuje dohodu, v prípade neuspokojivého výsledku sú „všetky ostatné nástroje na stole“ – jasný odkaz na clá a ďalšie ochranné opatrenia. Reakcia čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga bola rovnako priama. Vyzval európskych lídrov, aby „urobili správne strategické rozhodnutia“ a „zdržali sa používania reštriktívnych nástrojov“. Toto nie je jazyk partnerov, ale súperov, ktorí si navzájom vymedzujú červené čiary.
O čom sa hovorilo v pozadí?
Podľa agentúry Reuetrs, EÚ sa po intenzívnych rokovaniach blíži k obchodnej dohode s USA. Z pohľadu Pekingu to vyzerá, že sa Európa prikláňa na stranu Washingtonu. Skrátenie summitu a tvrdé varovania zo strany Číny sú tak pravdepodobne signálom nespokojnosti. Peking dáva EÚ najavo, že ak si vyberie bližšie spojenectvo s USA, bude to mať pre vzájomné vzťahy dôsledky.
Túto dvojtvárnosť vidíme aj v oficiálnych správach. Správa EÚ je plná konkrétnych sťažností: od prístupu na trh, cez clá až po ľudské práva. Správa čínskej agentúry Xinhua je majstrovským dielom diplomatického jazyka – zameriava sa na veľké vízie ako „partnerstvo“ a „multilateralizmus“ a kontroverzné témy v nej nenájdete.
Záver
Bol teda 25. summit EÚ-Čína úspechom? Úspechom je, že sa vôbec konal. Slová o „bode zlomu“ nie sú len frázou. Svedčia o tom, že vzťahy vstupujú do novej, oveľa konfrontačnejšej fázy. Summit v Pekingu nepriniesol prelom v spolupráci. Naopak, jasne zmapoval bojové pole a témy, o ktoré sa bude v nasledujúcom období tvrdo bojovať. Pre Európu to znamená nutnosť definovať si vlastnú strategickú cestu v čoraz polarizovanejšom svete.
