Krátky pozdrav, zopár fotografií, tlmočník a séria pripravených vyhlásení, ktoré mali svojho presného adresáta. Vladimir Putin otvoril stretnutie s R. Ficom pochvalou „suverénnej“ slovenskej politiky a okamžite tak vytvoril atmosféru spriatelenej pôdy, na ktorej sa slovenský premiér cítil ako doma.
Po úvode nasledovala lekcia z dejepisu podľa Kremľa. Fico poďakoval Putinovi za pozvanie na oslavy konca druhej svetovej vojny, pripomenul obete, ktoré bojovali proti nacistickému Nemecku, najmä sovietskych a čínskych vojakov, a zdôraznil potrebu obnovy vojenských hrobov na Slovensku, vrátane projektu v Michalovciach. Na prvý pohľad ide o pietny krok. V skutočnosti je to však majstrovský príklad účelového narábania s dejinami: ak uznám tvoju verziu minulosti, možno si vypočuješ aj moje súčasné požiadavky. Problém je, že slovenské dejiny nie sú také jednoznačné. Fico spomenul vojenské hroby, ale taktne obchádzal fakt, že Slovenský štát počas vojny spolupracoval s nacistami a až Slovenské národné povstanie sa stalo symbolom odporu. Tento rozpor je bolestivý, ale práve preto dôležitý, no v Kremli zaznela iba verzia histórie, ktorá sa hodila do aktuálneho scenára.
Premiér si nenechal ujsť príležitosť odkázať Bruselu, že kritika ho nevyrušuje. Vyjadril to vetou, že má „v hlave upratané“, a pridal malebný obraz, podľa ktorého je Európska únia „žaba sediaca na dne studne“, ktorá nevie, že vonku je úplne iný svet. Takto sa Fico štylizoval do role vizionára a zároveň posla, ochotného nosiť odkazy z Východu na Západ.
Najdôležitejším výstupom bola verejná prezentácia dokonale zladenej pozície k Ukrajine. Obaja lídri sa zhodli: členstvo v NATO je neprijateľné, vstup do EÚ je v poriadku. Fico to zdôraznil dvakrát, Putin to zrkadlovo zopakoval. Zhoda pôsobí ako kompromis, v skutočnosti je to len potvrdenie ruských červených čiar. Putin tak využil slovenského premiéra ako megafón pre svoje posolstvá. Putin nezabudol spomenúť ani „rozprávky a horory“ o tom, že by Rusko mohlo napadnúť členskú krajinu EÚ či NATO. Tvrdil, že Moskva má dostatok trpezlivosti voči ukrajinským útokom a že je pripravená na dialóg – avšak iba na taký, ktorý nebude ohrozovať bezpečnosť Ruska.
Okrem geopolitiky prišla reč aj na energetiku. Fico pochválil spoľahlivosť TurkStreamu, odsúdil útoky na ropovod Družba a sľúbil, že tému bude riešiť priamo so Zelenským. Ostro odmietol aj plán Európskej komisie ukončiť tranzit ruského plynu, pričom zdôraznil, že Slovensko takéto rozhodnutie nepodporí. Tým sa však Fico dostáva do priameho rozporu s iniciatívou REPowerEU, ktorej cieľom je do roku 2030 úplne ukončiť závislosť od ruských fosílnych palív. A pridal ešte lahôdku: návrh na výstavbu nového jadrového reaktora v spolupráci Ruska a USA. Fantazijný nápad, ktorý má ukázať pragmatizmus, no pôsobí skôr ako ilúzia.
Fico vystúpil ako sebavedomý líder, ktorý si ide vlastnou cestou – od obnovy víz pre Rusov až po zmiešanú komisiu. V skutočnosti sa však štylizuje do úlohy dobrovoľného sprostredkovateľa ruských odkazov. To síce doma môže pôsobiť ako dôkaz nezávislosti, ale v zahraničí znamená stratu dôveryhodnosti u spojencov.
Stretnutie v Pekingu je manifestom politiky, ktorá balansuje na hrane – alebo skôr opúšťa jeden breh bez istoty, že ten druhý vôbec existuje. Fico nazval EÚ žabou v studni. No, čoraz viac sa mi natíska otázka, či sa tou žabou nestáva práve Slovensko – presvedčené o svojej jedinečnej vízii, zatiaľ čo realita vonku sa mení spôsobom, ktorý môže našu vlastnú studňu nakoniec zasypať.
