Dal... Sen o strete s najbližšími sa zas skutkom stal. Prečo len raz v roku? Či rozum s citom nejdú denne nám po boku? Zrejme nie. Prečo? Len bankovka vie?
Ani dnes mana z neba nepadá, a dlaň blízku dlaň hľadá. Kedy sa rozum prestane hrať na hada, čo Evu k hriechu nabádal? A kde bol vtedy Adam? Čo hľadal? Záhada? Nie. Len zas – každý inak to vie.
Nuž, na zdravie a dobrú chuť, priatelia! Buďme verní pozdravu, čo evokuje duši potravu. Nech kvitne medzi nami láska, zloba nech nevydá hláska, nech aj čierna s bielou sa ľúbi, veď už deje v nás majú devastačné zuby... Ktoré nikdy nik netromfne. Najmúdrejšie bude – meniť sa promtne.
Vibrácie
Energia sympatie...
Rodí sa z obrazu,
v akom ako objekt žije.
Spoločné ideály
Ako kedysi ja teba,
vravíš,
aj ony si nás tak opantali
a vzali.
Inak vravia tóny
v našej prvej hymne:
Dobrovoľne sme sa im vzdali –
ako vtedy ty mne.
Spoločné ideály…
Človek z nich v puto silnie.
Sú ako pevné ohnivká reťaze.
Kým do nich pazúry nezatnú
– peniaze.
Autodráma
Duša piateho kolesa...
Bičuje sa sama.
Prímorské úle
Posedávajú medzi balvanmi
ako švárne dedinčanky
pred veľkonočnými domcami
v krojoch.
Snívajú...
O včelích rojoch.
Maliarka prázdna
(Impulz k vzniku pekla)
Stvorila druh,
čo by druha preklal.
(Ukážky z knihy Emócie v celofáne, Jozef Ivan, 2014)
Posolstvo spod Tatier
V aréne sýtej lásky
je bezmocným nemluvňaťom
každý zvyšný bohatier.
Dilema
Je drevo až či iba matéria,
keď ani roky rastu
nevtisnú mu pečať znaku,
že sa vyvíja?
(Ukážky z knihy Sex času s nulou, Jozef Ivan, 2013)
Briliantovej žene
(Škótska, pod stromček)
Prepáč, láska,
že ti nekupujem zlato,
pokladu sa neklaniam kovom,
nesplodili ma na to.
Vzácne dary
vyčarúvam slovom.
Ty si môj briliant,
dieťa diamantu,
krivkami mi vzácne nôtiš.
Šperkom by som ťa, drahá,
iba znehodnotil.
(Z knihy Adamovo rúcho, Jozef Ivan, 2015)
Pandémia kreativity
Toľko vymýšľala,
modelovala,
až vytvorila celebrity.
Jej hyperaktivita súcit bolí.
Zrodila aj opačné póly.
Ľudskosť
Pre top level
značka odveká.
A pre názor...
zmárni
človek človeka.
Zo zvieracej ríše
Ako poznáš, že ťa osol oslovil?
Obracia sa k tebe ako k oslovi.
Ako vieš, že ťa teľa oslovilo?
K osloveniu sa neznížilo.
Hovorcovský gýč
Prezentácia umenia –
povedaným nepovedať nič.
V nablýskanom brnení
predvádza sa v umení.
Smaragdy staroby
Vieš už, že láska a bolesť
sú prepojené nádoby.
Vek nimi rôzne vrtí.
Ten dar si prijal s narodením,
s ním aj nevyhnutnosť smrti.
Pánboh bol pri všetkom?
Aj pri tom,
keď s láskou si sa
otvoril citom
a ich atakom
plným bolesti?
Vieš už,
keď vykročíš z domu,
nevyhneš sa tomu,
že každý ti raz ublíži.
Každý!
Život je stále kľučkovanie
v zraňujúcom
daždi.
Samoľúbom.
No vysvetľuj ľuďom...
Keby si bol veril vede,
že treba hľadať ľudí k sebe,
pre ktorých sa trpieť oplatí,
bol by si trpel menej ty.
Vieš už, že láska a bolesť
sú prepojené nádoby.
Aj keď tu už nebudeš,
nič nebude naruby.
Každý si bude plniť
čašu svojho
poznania,
že i jemu okrem čias
zvon v ňom samom
vyzváňa.
(Z knihy Gény Tálie, Jozef Ivan, 2018)
