Ako inak, dlho som pátral márne. Ale vytrvalo, s vedomím – klopte, bude vám otvorené (chápem úškrny). Až som medzi známymi naďabil na znalca trhu. – Zájdi za tým...
Počúvol som.
Do týždňa bola súčiastka doma.
– Cena? – pýtam sa pohotového dodávateľa.
– Toľko... – povedal.
Vyplatil som, rád, že celkom primeranú sumu.
– A ako sa odvďačím vám? – vyzvedám vďačne.
– To je v poriadku, – kývol rukou.
Odišiel som s pocitom dlžníka, ktorý zo mňa dlho nie a nie odísť.
Zas pomohol znalec trhu: – Netráp sa, do ceny si určite zahrnul aj maržu.
Zapochyboval som. V názore ma utvrdili aj dvaja kompetentní z oblasti materskej elektroniky mojej súčiastky. – Zaplatili ste oficiálnu cenu.
Znalca trhu som kontaktoval znova. – Čo tvojho kamaráta (myslel som šikovného dodávateľa), zaujíma najviac? – Reku, kúpim mu niečo, nech ma pocit nedostatočnej vďačnosti už neprenasleduje. Veď mi, celkom cudziemu, pomohol úplne nezištne.
Znalec chvíľu dumal, potom na mňa vypálil: – Najviac... asi holé baby...
Tak to nie, zvažoval som doma. Kupliara mu predsa robiť nebudem!
– A o nič iné nemá záujem? – dotieram do znalca telefonicky na ďalší deň.
– Čo iné?! – sála zo slúchadla nervozita. – Veď to máš najjednoduchšie! Odkedy boli vymyslené peniaze, je zbytočne aj ďakovať!
Pochopil som „holé baby“.
Idem s úsmevom za dodávateľom.
Podávam mu „dvacku“. – Vezmite, vážim si vašu pomoc. Ušetrili ste mi kopec času.
– Zbláznili ste sa?! – odťahuje ruku, tiež s úsmevom. – Veď za súčiastku ste mi už zaplatili.
– No hej, – rozmýšľam i pochybujem nahlas. – Ale čo z toho máte vy? Predsa ste ju zháňali. Váš čas, možno i nejaké náklady...
– Netrápte sa tým, – skočil mi do reči, – ak ma vec zaujme, „baby“ pri riešení nie sú podstatné.
Rozjasnilo sa vo mne. „Holé baby! Baby.“ Kliky. Vhodná odpoveď aj na opovrhovaním dýchajúcu poznámku kritika: – Mnohé blogy ani nie sú veľmi čítané...
Lebo nie všetky blogy sú písané pre kliknutia, ale pre vypustenie myšlienky na slobodu, do obehu, na pripojenie k iným príbuzným, na vytvorenie možno aj mienky, ako pomocnice pri riešení ľudských a civilizačných problémov, ktorých je na vrube koruny tvorstva stále ďaleko viac než primerane.
Asi tak, ako keď matka porodí dieťa a nezáleží jej na počte ľudí, ktorí sa to dozvedia. Je rada, že porodila, lebo jednak musela a jednak dieťaťom chce osloviť aj osloví len tých, ktorým je dieťa (téma autora) blízke.
Ťažko pochopiteľné, človeče? Taký je tvoj svet. (Vravím si často, aj teraz, pri sledovaní diania v Európe.)
