Škandály, "pikošky," drámy sa predávajú ľahšie. No napokon, prečo pred nimi zatvárať oči. Ale...
Resuscitovali ste niekedy včelu? Prídem skoro ráno do kuchyne a na pracovnom stole, tesne pod oknom nehybne leží malá skrútená nešťastnica. Hľadám papier, že ju naň presuniem a cez okno odovzdám prírode = z druhého poschodia pošlem do trávy. Zdá sa mi to dôstojnejšie, než ju hodiť do odpadu. Vtom postrehnem jemný záchvev jej nôžky. Vetrák okna je otvorený, pohyb mohol byť vyvolaný aj miernym prievanom, mihne mi mysľou a s kusom bieleho hárku prikročím k úctou a slávou ovenčenému nehybnému hmyzu, že vykonám deportáciu in memoriam. Nôžky sa tentoraz pohnú dve. Skloním nad mŕtvolku hlavu, či to nebol len prelud a vidím, že nie, chlpaté nôžky sa opäť zachvejú. Je vysilená, pomyslím si, ak sa dnu dostala už včera večer a v tme nenašla cestu z kuchyne, zabila ju únava a hlad. Ale ak sa už dvakrát zachvela, možno cíti moju prítomnosť a pohybom nôh volá o pomoc. V mysli alarmujem všetky chabé vedomosti o medonoskách. Pamäť šepká, že by azda pomohol kanadský sirup alebo cukor... Cukor! Marí sa mi, že včelári ním v zime prikrmujú včelstvá. V mihu mixujem lyžičku jemného kryštálu v šálke odstátej prevarenej vody, otváram okno, vylievam tenký sladký potôčik na parapetnú dosku a transportujem k nemu nehybnú včielku. Už pri presune na hárok papiera pohla celým tielkom. Tretí krát! Na parapete, asi aj vďaka dotykom slnka hrabne pod seba zo tri razy všetkými nožičkami, akoby v snahe postaviť sa. Rohom papiera ju prisúvam k sladkému mikropotôčiku. V ľahu hýbe hlavou v smere dobroty ako nevládny koník, ešte raz a ešte raz, skúša krídelka, pomaly, nemotorne, klátivo sa pokúša vstať. Naozaj ako kôň. Prvý pokus jej nevychádza, padá na ľavý bok, druhý je už vydarenejší, zviecha sa do vratkého postoja a doslova tlačí hlávku k cukrovým raňajkám. Prvýkrát v živote zblízka vidím, ako včela ožíva. Beriem lupu a z pätnástich centimetrov ako zlatník s príjemným pocitom sledujem ešte pred dvomi minútami nehybné včelie ústa, ako nasávajú sladenú vodu. Aj pitím mi pacientka pripomína koňa, napriek tomu, že jej ústa sa neotvárajú ako konské – spredu dozadu, ale sprava doľava. Niekoľkokrát prestáva piť a zhlboka dýcha. Nečakám, že hneď rozprestrie krídla a odletí, vzhľadom na jej nedávny stav, čakám na vyššiu vitálnosť jej pohybov. Akoby mi rozumela, po krátkom oddychu pokračuje v pomalom nasávanú cukrovej medicíny. Na kúsku pijavej papierovej utierky jej ponúkam dupľu. Vychádza na ňu, „ponára“ dnu ústa a v krátkych etapách zas nasáva, už evidentne schopná stať na vlastných.
Hodiny mi velia odísť za povinnosťami. Po návrate moje kroky samé smerujú najprv k okennej parapete. Je prázdna. Chlpatá pacientka nikde. Vnútro mi rozjasnieva príjemný pocit. Včielka vstala z mŕtvych! Narodila sa druhý krát. V duchu za ňou posielam pozdrav a želanie, aby plnením poslania šťastne dožila svoj druhý život. Ak ju zajtra či v iný deň náhodou niekde stretnete, pozdravte ju, prosím. A ešte dnes večer pred spaním a každý letný večer znova, pozrite, či pred oknom nebojuje s hladkým sklom jej zblúdila sestra. Pomôžte jej von. Nielen preto, že ktosi múdry a opatrný kedysi nedávno povedal, že ak vyhynú včely, ľudstvo to má spočítane... Ale preto, že pomáhanie slabším rodí skutočne nádherný pocit, aký po príhode s resuscitovanou „mŕtvou“ včielkou blaží moju dušu. Ďakujem.
