Reagovať je občianskou povinnosťou
Včerajšia nehoda medzi Prešovom a Veľkým Šarišom. Zomrela mladá žena. Po čelno-bočnom náraze. Dvaja mladí zranení. Úsek veľmi dobre poznám. Nie je náročný, ale zradný, nutká zrýchliť. Je známy frekventovanými kolíziami. Mal by byť tematicky výrazne označený, pred začiatkom – z i do Prešova. Prechádzajú tadiaľ tisícky áut. Každé je pre každé nebezpečenstvom, hlavne v čase vlády vody; v tekutom i tuhom stave (mrazu). Toto, dovolím si povedať, si musí uvedomiť vodič aspoň jedného protiidúceho vozidla a byť v strehu. Na všetkých cestách obojsmerných prúdov detto.
Nie tak dávno, po výjazde z tunela Branisko som v noci, za dažďa, v čosi viac ako 80-ke nabehol na zrejme hlbšiu vodnú plochu v stope ťažkých áut a nestačil som sa diviť – volant prestal zaberať. Síce len na pár sekúnd, ale ak by rýchlosť bola vyššia, neviem, neviem... Nikomu to neprajem, hlavne nie dámam.
Už som o našich biednych dopravných komunikáciách písal viackrát. Tu. Kto chce, prečíta si. Ide o životy. Preplnením hlavne v špičkách vyvolávajú dojem, že sa práve sťahuje celé Slovensko. Je to okrem víkendov každodenný úkaz. Odporúčam najmä v užších úsekoch, ktorých je habadej na entú, sledovať medzery medzi protiidúcimi autami pred sebou. Prehnane často sú to decimetrové až centimetrové odstupy. Odpálenie spätných zrkadiel som zažil na vlastnej koži na prednom sedadle autobusa. Hororový pohľad, mrazivý pocit, nielen z odfrknutia „späťákov“ na obidvoch míňajúcich sa vozidlách, ale aj zo zužujúcej sa cesty, po ktorej sa k sebe blížili minimálne 90-kou. Najskôr v Zákrute som počul, že náraz pri 50 km rýchlosti sa rovná tlaku, ak sa dobre pamätám, až niekoľko sto ton. Ktoré ľudské tkanivo to vydrží? Načo ísť hlavou proti múru? Tým je neprimeraná rýchlosť na nevyhovujúcej ceste.
Na takých úsekoch, akých je u nás množstvo (napr. Prešov – Vranov n. Toľou, Prešov – Sabinov...), je nie že rozumné, ale priam otázkou pudu sebazáchovy byť ohľaduplný a opatrný. Značky na nich neprikazujú znížiť rýchlosť, musíme tak konať z vlastného popudu. Počúvať klišé: Je lepšie prísť neskôr ako vôbec.
Sám badám na cestách dosť džentlmenov. Blikáme si na znak vďaky za toleranciu, ústretovosť výstražnými smerovkami. Ale čo s tými ostatnými, tzv. kaskadérmi? V autách by už mohli byť kamery na situačné snímky, alebo aspoň diktafóny, do ktorých by sme zaznamenali ŠPZ agresívneho auta. Koľkí máme skúsenosti, že nás cestný buldog vytlačil na krajnicu... Možno by pomohlo len mu po jazde zavolať, upozorniť na bezohľadnosť, ktorá ani nemusela byť zámerná. Predsa len, mnohým vládnu aj za volantom peniaze.
Nedaj Bože, žeby niekomu v tej každodennej motorizovanej tlačenici ešte velil aj alkohol... Vo včerajšej nehode neúradoval, no vzhľadom na jej vysoký výskyt sa ním potúži len hazardér.
Počas písania blogu počujem ironický výsmech: „Nič ním nezmôžeš! Žiadny blog nič nerieši. Páni zhora vidia nadol slabo (...lepšie značenie, vyhovujúcejšie cesty, najmä 1. tr. ...)“ Som opačného názoru. Tými „pánmi hore“ sme vo svojom okolí my všetci do jedného. My rozhodujeme a zodpovedáme za stav svojho susedstva, i za používanie ciest, či sa na nich budeme zabíjať, či bezpečne premiestňovať. Ten pocit mám už dávno, na úrady sa veľmi nespolieham, dlhodobo zlyhávajú, kde sa len pozriete. Aj preto, že im nepomáhame vidieť. Že ich, ak treba, nenútime vidieť. Keď si kontrolnú povinnosť osvojíme, zistíme, že ryby nesmrdia od hlavy. Že zapáchali od piat.
