Vizuálnemu podnetu tesne predchádzal zvierajúci súcit s postihnutými a trpkoironická myšlienka klíčiaca z čerstvej rozhlasovej informácie o brutálnom čine šialenca v juhofrancúzskom Nice, že súčasný svet je ako pologramotný mladík, ktorým puberta trieska o zem.
Byrokratizmus, korupcia, rodinkárstvo, klientelizmus, nehody autobusov, zrážky vlakov, pády lietadiel, nezamestnanosť, bezdomovectvo, štrajky, výbuchy, atentáty, potenciálne aj brexit v pluráli, revolúcie, vojny... V ľudstve je evidentne (stály?) potenciál aj pre všetko menej ľudské i pre vyslovene barbarské. Prebýva v ňom tisícročia, v posledných i napriek obrovskému množstvu múdrych učiteľov - kníh...
Ak štát (a štáty) personifikujeme, tak vyššie uvedené kazy ľudského ducha a ním splodených systémov sú viac ako len príbuzným synonymom sústavného pubertálneho vrenia v dospievajúcom organizme. Pritom štát ako systém, ako združenie ľudí túžiacich po kultivovanosti má v miliónoch knižných publikácií dostupnú snáď všetku múdrosť sveta. Mnohé navyše dostupnú pre kohokoľvek. A nepomáha to. Takže, aká je to múdrosť, ktorá sa nevie presadiť? Akí sú to tí v najonakvejších obaloch zviazaní kantori, ak ani v miliardových počtoch nedokážu naladiť svojich konzumentov na sofistikovanejšiu úroveň správania sa, garantujúcu bezpečnosť a spravodlivosť pre všetkých svojich občanov, a aby ryby konečne nesmrdeli od hlavy?
Sú NEMÍ, bezmocní! Ak učiteľovo vzdelávacie snaženie (výchovné nespomínam, od istého času je v jednom školstve na indexe, v inom zas úplne zvrátené...) neústi do adekvátnych výsledkov v podobe reakcií žiakov, inšpekcia ho označí a systém vytesní. Knižnice a kníhkupectvá sú ale stále plné (kníh – nemých učiteľov)... Kde je teda chyba? Veď predsa aj nemí (tento príklad používam s dovolením a hlbokou úctou) majú svoj efektívny dorozumievací jazyk. Ibaže komunikácia medzi múdrymi knižnými kantormi a žiakmi-čitateľmi efektívna evidentne nie je. Už roky-rokúce to dokumentuje smútok a žiaľ ukrivdených a pozostalých po opakujúcich sa skratoch... Tak načo sa k riešeniam akéhokoľvek sporu prebíjať cez mŕtvoly?!
Rezerva bude „asi“ v žiakoch. Drvivá väčšina, súdiac podľa každodenného diania, načúva len tým múdrym učiteľom, ktorí vravia, ako čo najskôr a najviac získať, mať... Tento druh knižnej produkcie je s veľkou pravdepodobnosťou štatisticky najobľúbenejší... A z tejto vrstvy je aj najviac vodcov, vo svete peňazí to zrejme (zatiaľ) ani inak nejde. A už tu máme živnú pôdu pre celkom výkonné perpetuum mobile, „múdri učitelia“ - vzory – motívy – skutky, ..., pred ktorým nie je bezpečný nikto.
Nedávno, počas presunu amerických jednotiek cez naše územie, odznel v rozhlase dojem a názor obyčajného amerického vojaka na poznámku pracovníka rozhlasu, že mnohí naši obyvatelia s ich prechodom cez Slovensko nesúhlasia. Vojak povedal: Demokracia je krásna tým, že každý v nej má nárok na svoj názor a môže ho slobodne vysloviť.
Ak sa tak verejne vyjadril americký vojak, tak to zrejme platí aj v jeho jednotke i celej armáde. A to je armáda mocnosti. Iste, vetou si u nadriadených nemohol pohoršiť ani polepšiť. Svoju mienku vyslovil spontánne, bez zaváhania a irónie, z presvedčenia. Viem, že tento blog ma u istého typu čitateľov zosmiešni, ale napriek tomu poďme ďalej, k pointe.
Na internete sú o. i. obľúbené aj komentáre najlepších anonymných komentátorov k autorským článkom. Hoc väčšinou plamenne, ale často veľmi zaujímavo argumentujúc posudzujú, osvetľujú, osmievajú, kritizujú. Takmer každý článok je zo súhrnného pohľadu ich príspevkov kontroverzný. Aj keď sa delia do najmenej troch táborov, zväčša chápem postoj každého z nich. Ale „nechápem“, prečo svoje zaujímavé názory zverejňujú pod pseudonymom, a nie pod vlastným menom, a prečo nie obšírnejšie. Máme predsa demokraciu. Do éteru to povedal aj spomínaný americký vojak. (Viem, oponenti.)
A ak si v spoločnosti každý môže kultivovane povedať svoj názor, neznamená to, že si každý môže s každým vydiskutovať svoje stanoviská ku každému problému a vzájomne sa dohodnúť na odstránení protirečení alebo aspoň na ich súžiteľnom zjemnení? Ak je tu táto možnosť, opäť si dovoľujem „nechápať“ starodávny atavizmus okupujúci ľudský um: potrebu ozbrojeného konfliktu, zrážky ako prostriedku riešenia sporu. Logika i história nás učia, že každý predsa raz skončí, no pozostalým padlých a obetiam životy už nikdy nikto nevráti.
Takže knihy môžu byť považované za nemých učiteľov, avšak zatiaľ majú (podľa mňa) ne-
Splnené poslanie
Letela okolo mňa kniha
s autorkou pod srdcom,
na ľavom krídle.
Pomyslel som si:
Nesie na trh jej kožu...
Ale... letia obidve,
spolu azda dačo zmôžu.
O chvíľu preleteli ďalšie dve,
za nimi celý kŕdeľ.
Potom ďalšie a ďalšie,
jasali z plných hrdiel.
Zakrátko plachtili obrazy;
pekný s krásnym,
vedľa krajšieho ešte krajší.
Dovtípil som sa:Teraz poletia sochy....
A naozaj!
Sprevádzali scenáre,
mračná fotografií,hudobné diela.
Všetko letelo nadšene
kamsi do spoločného cieľa...
– Na snem,
– pošepli mi myšlienkou Korán a Biblia,
dvojica, ktorá ten megalet končila,
– dosiahli sme svoje...
Písal sa rok 2222.
Človek sa konečne dohodol:
– Ľudskejšie bude
ďalej kráčať bez zbroje.
Objal som nebo vďakou:
Hľa, čo diela zmôžu,
vyplienili hrôzu!
Vrátilo mi smutný pohľad
zmáčaný oceánmi sĺz obetí
a pozostalých padlých vojakov.
Z mojej knihy Emócie v celofáne, ESOFIA 2014
Teda, čo ženie ľudí do ozbrojených stretov, keď niektoré civilizácie túto formu vybavovania si účtov nevynašli, lebo ju nepotrebujú? Žeby opojná sláva?
Správa
Nelámte jej krídla.
Nech vôkol sveta obletí.
Len hlupák sa tak správa,
že nejaká sláva
je hodná ľudských obetí.
Z mojej knihy Adamovo rúcho, ESOFIA 2015
