A pustím sa do upratovania. Ako nedávno v gmaili. A v ňom milé prekvapko, pozdrav od samého veľkého GOOGLU: 20 000 zobrazení vašej fotky, ďakujeme, že ste...
Hútam, 20 000 zobrazení mojej fotky? Mojej, čo iba cvakám a nezverejňujem opreteky každý úlovok z prostredia i selfíčka zo svojej činnosti, ako sa stalo (zlo?)zvykom u mnohých?... Obrazy radšej tvorím - slovom, básňou, glosou, príbehom. Podľa mňa je to i náročnejšie, i pre rozum oveľa užitočnejšie, lebo slovami vyskladané obrazy neponúknu hlave hotový produkt, slová nútia rozum vytvárať si obraz komplexnejším spôsobom, tým komplexne vitalizujú funkcie mozgu. A človek? Veď je to vlastne mozog. A napriek tomu sme, akí sme... Nepokračujem, porovnal by som rozhlas a televíziu a skončil výsmechom doby, ktorú tvoria ľudia s mozgami... a sťažujú sa, že – taká je doba...
Radšej sprístupňujem fotku, ku ktorej mi Google gratuluje, publikujem ju s povzdychom – keby nebolo prešovskej byrokracie, všetko mohlo byť inak a iné, a nielen Prešovčania a ľudia z okolia, ale aj Google by si bol viac prišiel na svoje.
Tento objekt by asi bol zobrazovaný častejšie:
Fotky však tiež oceňujem, zvlášť vydarené autentické, prehnane neštylizované, sú ako čerešničky na torte chvíľ. Na jednej takej práve pracujem, pre ľudí, v tom vidím zmysel života. A všetkým ľuďom prajem krásne okamihy, no i dostatok sebareflexie. Aby sme nemali toľko dôvodov na povzdychy – taká je doba.
Všetko, čoho sme svedkami, čo v nás vyvolá hoci len akú-takú emóciu, však cez nás prejde a odchádza... – do zotrvania (v podobe komplexnej obrazovo emocionálnej filmovej snímky). Láska zvlášť, ako v tej mojej básni z knihy Adamovo rúcho
Odchod do zotrvania
Rozhodla si sa byť sama sebou. Strácať a nachádzať sa len v sebe a v tých, čo ťa v sebe nachádzajú a v tebe sa strácajú.
Lebo aj ty sa strácaš v nich a nachádzaš ich v sebe.
I mne márne unikáš, vždy len do nového príchodu. Aj na úteku si stále v zotrvaní vo mne.
Sme už ako svetlo a tma. Ráno mu uniká tak, že ono vchádza do nej, ona sa v ňom stráca, ono ju nesie v sebe.
Aby večer ona vošla doňho, hoci už v ňom je a ono sa v nej stratilo a nechalo sa v nej niesť.
Aby zas ráno... A tak ďalej, a tak ďalej.
Ako ony, ani ty nemôžeš byť nikdy sama sebou. Vždy si v niekom a vždy je niekto v tebe.
Preto mi nikdy neunikneš. Vždy sa cez niekoho v tebe stratím a ty ma cez niekoho v sebe nájdeš, ako ty sa cez niekoho stratíš vo mne a ja ťa cez niekoho nájdem v sebe.
Lenže teraz je už všetko iné, tajné pre teba i pre mňa. A ak sedím na lavičke sám, iba zdanlivo ťa nemám,
lebo nikdy ťa nemôžem stratiť tak, aby si sa vo mne zas neobjavila. Smutné na tom je, že už iba ako vzdušná víla.
Možno vari oddeliť svetlo od tmy a od všetkého, čo s nimi súvisí? Takže sa pokojne vráť, veď aj tak tu stále si.
Očakávanejšia než kedykoľvek predtým.
Poézia, fantastický relaxátor, regenerátor, zjemňuje i otlaky z politiky...
