Ako je možné, že také nechutné články (viď obrázok nižšie) lietajú po sociálnych sieťach?! Ako je možné, že toľko rokov po nežnej revolúcii, počas ktorej, až mi to pripadá trápne po toľký raz opakovať, sme si vyštrngávali lásku, ľudskosť, spolupatričnosť, úctu človeka k človeku a systému k občanovi a zrazu v podvečer na zasneženej ulici naďabíte na matku s dieťaťom, ktorá sa správa vystrašene a pri každom prejazde čierneho alebo tmavšieho fajnovejšieho auta voľnou rukou kryje svojho potomka?! A keď sa jej, celkom cudzej ženy, nechápavo opýtate, čo ju ľaká, odpovie vám, vy neviete? vraj unášajú deti... Čó?! otvoríte od prekvapenia ústa. A keď prídete domov, zapnete počítač, na Facebooku nájdete možno práve ten zdroj, ktorý mala mama na ulici na mysli.
K takým hoaxom, ak sú naozaj haluzami, by sa mal niekto z kompetentných z verejnoprávneho média okamžite občanom prihovoriť, upokojiť ich alebo odbornejšie poučiť, ako sa majú správať.
Kedysi som tu uverejnil článok Výchova je zbraň, hovorme o jej dostrele. Z okatého dôvodu: Preferujeme, kde sa len dá, slepé rozvíjanie technológií, robotizácie, ..., no na druhej strane spime v oblasti výchovy. V juvenilnej predstave, že strážne kamery nám zabezpečia bezpečnosť viac ako citlivo sformovaný človek.
Ďalšia scestnosť z pohľadu celospoločenskej bezpečnosti a ciest k nej je opätovné blúznenie o povinnej vojenskej službe. Ako keby nebolo ix spôsobov, prostriedkov a metód na účinné humanizovanie mladého muža bez plnej poľnej. Lenže na to by sme sa viac potrebovali venovať celému výchovnovzdelávaciemu systému ako zdroju občianskej kvality, nie redukovať ho len na systém vzdelávací.
Armáda nikde na svete nedisponuje patentom ani umením vychovávať z mladých mužov džentlmenov, ani keby s tým u nich začínala ako Sparta - od siedmich rokov, nieto ešte od osemnástich.
Text je pred chvíľou vystrihnutý z Facebooku.
