Optimisti zas mienia, že rozhodujúcou silou na ceste ľudstva k pokroku prospešnému pre všetko živé sú múdre normy zákonodarcov, objektívna kontrola ich dodržiavania a primerané humánne sankcie v prípade opaku.
Len kvôli anonymom uvádzam – som naivný, skôr zdieľam názor optimistov. Verím, že dobré zákony pre všetkých, sú priamejšou cestou ľudstva vpred, k bezpečnejšej budúcnosti. No zároveň som presvedčený, že zákonodarcom na všetkých úrovniach treba spätnú väzbu, treba im ukazovať dosah nimi stanovených pravidiel, hlavne tých menej funkčných alebo dobou prekonaných a už škodiacich životu na planéte ako celku i v jej jednotlivých lokalitách.
Preto k pálčivým témam občas napíšem glosu, esej, blog, knihu. Umenie považujem za najkultivovanejšiu zbraň proti zlu, hoci, žiaľ, menej účinnú, ako určite nie sám očakávam. Lebo mám rád šťastných ľudí, najmä deti a vnúčatá; svoje, cudzie, známe, neznáme kdekoľvek vo svete, ako milióny mne podobných optimistov, pesimistov, realistov, skeptikov... A pre detskú dušu je každé zlo omnoho väčšou frustráciou a stresom ako pre dospelých, ktorí ho tiež neznášajú s rozžiarenou tvárou.
Život na našej zatiaľ osirelej Zemi (z pohľadu dostupnosti) sa okato uberá smerom škodlivým už pre nás prítomných a ešte škodlivejším pre budúce generácie, pretože rôznorodá a všadeprítomná prírodná i spoločenská kontaminácia nadobúda stále vyššiu rýchlosť a nebezpečnejšie rozmery. A to aj mojim pričinením a pričinením miliónov mne podobných... Prečo? Málo kričíme „STOP škodlivým praktikám!“ do oči tých, ktorí balast okolo nás vytvárajú svojim pôsobením, či už z holej nevedomosti, egoizmu, z viery vo vlastnú neohroziteľnosť alebo zo širokej škály iných pohnútok.
Za každým ľudským produktom (okrem niektorých biologických) je ľudská inteligencia. V živočíšnej ríši Zeme ňou vynikáme nad ostatné bytosti. Napriek známej stručnej definícii, že je to schopnosť myslieť, skromne, bez veľkej nádeje na častejšie užívanie ju definujem inak, trochu užitočnejšie, s ohľadom na človeka a jeho nového superboha – peniaze: inteligencia je schopnosť dôstojne existovať pomocou myslenia a riešiť problémy humánnym spôsobom. V záujme vytvárania nasledovaniahodných precedensov prospešných pre človeka, živočíšnu ríšu a materskú planétu.
Pretože prax je taká aká je a je výsledkom konania predovšetkým inteligentných ľudí – podľa súčasnej definície inteligencie (SDI). „Všetci“ sme schopní myslieť. Množstvo z tých všetkých inteligentných produkuje škodlivé emisie, na niektorých častiach planéty sa už nedá voľne dýchať, v ovzduší, pôde, vode nám našou, inteligentnou ľudskou zásluhou cirkuluje viac než 100 tisíc druhov syntetických chemikálií, mnohé z nich sú karcinogénne a teratogénne (vyvolávajú vznik vrodenej poruchy alebo narušenie vývoja určitého orgánu, alebo celého organizmu počas embryonálneho vývoja plodu), akumulujú sa v tkanivách živočíchov. V súčasti potravinového reťazca! Spomenuté pálčivosti sú len nepatrným zlomkom závažných environmentálnych problémov spôsobených podľa SDI inteligentným, mysliacim človekom...
Či azda pochybuje niekto o tom, že zodpovedné kádre producentov týchto látok vyrobených zložitými technologickými pochodmi sú (podľa SDI) vysoko inteligentné? A predsa ich výstupy majú dosah aký majú. Podobne môžeme hovoriť o devastácii pralesov, lesov a pôdy, o vplyve inteligentného človeka na šírenie púšti, na zvyšujúci sa nedostatok vody, na pokles jej parametrov, na globálne otepľovanie, ktoré je dnes nevratným procesom, na vymieranie tisícov živočíšnych druhov, na rastúcu urbanizáciu, ktorá tiež prehlbuje environmentálne problémy...
Pôsobenie inteligentného človeka (v zmysle SDI) očividne zaťažuje planétu, narúša prírodné systémy, zvyšuje pravdepodobnosť i rozsah prírodných katastrof (suchá, záplavy, smršte, tornáda, hurikány – znamenajú nešťastia pre ľudí nimi postihnutých).
Sme teda inteligentní? Sme – v súlade s SDI. Podľa nej je to schopnosť myslieť. A my myslíme. Inteligentným myslením si na vysokom strome pílime konár, na ktorom sedíme. Myslíme teda humánne? Myslíme na našich potomkov?
V zmysle mojej skromnej definície, s prepáčením, inteligentní nie sme. Obraz reality sporo popísanej vyššie je dôkazom. Priznajme si teda istú inteligenčnú plytkosť, lebo tej schopnosti myslieť s humánnym dosahom na náš život, na existenciu živočíšnej ríše a na udržateľný rozvoj planéty okato nemáme toľko, koľko tie tri subjekty potrebujú. Ak tak oficiálne urobíme, možno poklesne hrebienok pýchy nášho natvrdlého ega a prestaneme sa považovať za zvrchovanú a neotrasiteľnú korunu tvorstva. Možno viac skromnosti vnesie aj viac opatrnosti a zodpovednosti do nášho konania predovšetkým na najvyšších miestach.
A nemajme veľké oči, čo sa týka budúcnosti, že nebude až taká zlá, ako „kuvikujú“ pesimisti. Lebo do konca tohto storočia, dokedy nás má byť 10 až 11 miliárd, sa IQ kompetentných na rozhodujúcich svetových stoličkách rapídne nezmení. A plody našej často iracionálnej konzumnosti, ľahostajnosti a nepremýšľavosti si zliznú naši potomkovia. Ich „ďakovné“ pohľady na našu adresu k nebesiam nás asi nebudú tešiť.
Dúfam, že sa podarí najškodlivejšie produkty nás, inteligentných bytosti (hlad, konflikty, vojny) vymazať zo slovníkov, spomaliteľné spomaliť a vratné úplne zvrátiť. Želám to nám, súčasníkom, všetkým ešte nenarodeným deťom a budúcim generáciám vôbec. Ale aj nedávno zvolenému predsedovi 72. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN, ktorá ma svojou činnosťou roky nijak nenadchýna, nášmu pánovi Miroslavovi Lajčákovi, ktorému fandím, k významnej ročnej funkcii gratulujem a v novej práci držím palce. Nech sa mu podarí naplniť jeho humánne predsavzatia v prospech planéty a jej tvorstva.
