Asi ako už každý, a iste nielen chlap, tiež začínam deň ranným prehľadom správ. Chtiac-nechtiac si uvedomujúc, že ma obsahom nalaďujú často na viac než jeden deň.
V dňoch podobných dnešnému ľutujem, že nie som aspoň nakrátko zákonodarný orgán našej krásnej krajiny, alebo aspoň premiér, prezident či generálny prokurátor. Proste silou, čo by ten náš sínusoidne prebiehajúci slovenský marazmus, ak nám vpadne do vedomia a hovoríme o ňom, menila a zmenila.
Byť tak jedným z menovaných potenciálov, ako prvé by som urobil základný krok: Požiadal by som o vystúpenie v zastúpení alebo osobne pred národom a povedal prinajmenšom toto: Podstatou ľudskej spoločnosti je ľudskosť, citlivé pristupovanie každého!!! človeka ku každému!!! človeku. Čiže správanie navlas podobné prístupu každého z nás k sebe samému. Zásade: „moje práva končia tam, kde začínajú práva tvoje“, množstvo z nás očividne nerozumie a množstvo uzrozumených v súlade s obsahom nepostupuje. Medzi nimi zarážajúco (?) aj výchovnovzdelávaci a zdravotnícki pracovníci, aj advokáti, prokurátori a sudcovia. Verejná mienka zrkadlí.
Keďže však všetci musíme jesť a chceme a aj treba jesť zdravo, pestro, rôznorodé jedlá treba vyrábať. A aby nám boli dostupné, treba na nich zarábať, treba suroviny dovážať, produkty z nich prepravovať, do zamestnania a k ním sa dopravovať... A pretože v tom nevyhnutne sa chaotizujúcom procese nie každý produkuje a predáva komodity ako obilniny, oleje, ropu, autá, zlato a pod., a drvivá väčšina ľudstva ponúka „len“ svoju prácu (s menším rizikom neúspechu, krachu), zákonite nie každý môže byť rovnako bohatý. Ale všetci sme ľudia, vďaka Bohu a/alebo evolúcii obdarovaní zmyslami, duchom disponújucim vnímaním, pociťovaním, emocionálnym prežívaním svojich stavov vnútorných i spoločenských. Vznikajú v nás potreby, túžby mať, motivujú nás k činom, správaniu sa – ako hráča v hre, v prípade žitia v hre veľkolepej. Aj v tej najjednoduchšej - Človeče, nehnevaj sa - asi každý sa snaží vyhrať. Lebo víťazstvo je zmyslom hry, odzrkadlením hráčskych schopností, hra je ich testom. Do hry ideme pre radosť, potešenie, často aj kvôli posunu k vyššiemu majstrovstvu. Život je úžasná masová hra. Treba zdôrazniť a uvedomiť si, že kontaktná. V ére informačných technológií a globalizácie kontaktnejšia než kedykoľvek predtým. Nevyhnutne v nej dochádza ku stretom názorov, ku konfliktom/faulom, ako, napríklad, vo futbale, hokeji...
Je však absurdným nezmyslom prikladať víťazstvu v hre taký význam, aby nás motív vyhrať dotlačil k zabitiu súpera. Hráč okupovaný likvidačnými tendenciami do žiadnej hry nepatrí, toto presvedčenie si so sebou do hry nesie asi každý, kto si chce zahrať. Preto sú červené karty a dištance. Aby sa hra nevyostrovala do antihumánnych rozmerov. Siahať niekomu na zdravie či dokonca na život je neschopnosť jedinca pochopiť hru i jej zmysel pre život, i život ako zázračný fenomén. Jediným rozhodcom, ktorý má uzurpačné právo nás z hry života vylúčiť ako hry už neschopných, nech je prirodzená smrť. Určite niet na svete borca, ktorý by si na ňu trúfol. Jej červenú kartu nakoniec dostane každý z nás. Tak načo jej fušovať do remesla?
Nielen víťazstvo za každú cenu, ale ani žiadne peniaze nie sú hodné ľudského života. Mnohé ani ľudského zdravia. Pochopme to a hrajme, súperme korektne. Fauly nech svedomite a nestranne posudzujú arbitri, tretie strany. A všetci buďme pripravení byť serióznou treťou stranou. Na každom poste, v každej situácii, ktorá si náš vstup do deja vyžaduje. Aj vtedy keď silnejší na ulici bije slabšieho a my nie sme práve najsilnejší, aj vtedy, keď vyššia stolička utláča nižšiu. Ak tak budeme postupovať, vytvoríme celospoločenské vzorce správania sa pre nasledovníkov a nebude kočnerov ani jemu podobných.
Nie vždy rád píšem dlhé články a už vôbec nie jedným ťahom popretkávaným pracovným odbiehaním (ako tento), no mnohokrát ma reálie nášho slovenského života k písaniu priam pritlačia doslova sloňou silou. Udalosti posledných mesiacov a dní slovenskej všednosti sú akoby vytrhnuté z dobre zmanažovaného hororu. Násilie! Vraždy! Havárie! Nešťastia! Dopravné nehody! Bezdomovci! Mŕtvi a pozostalí! Chudoba, žiaľ, smútok, šokované kondolencie! Je toto už výplod rozumu? Iste! Tak ale – aký je to rozum? Vari adekvátny technologicky i technicky zdatnému tretiemu tisícročiu? Je to pokrok či úpadok?
Vo vzduchu akoby stále visela otázka: Kto a kedy bude ďalšou obeťou? Pri evidovanom priebehu môže ňou byť ktokoľvek z nás! Uvedomujeme si to, milí spoluobčania? Ktokoľvek z nás môže už zajtra odísť do večnosti zásluhou džungľových energií medzi nami. Nielen zásluhou chaosu, ktorý vládne na našich prepchatých a na mnohých miestach neduživých, výfukovým cholesterolom a biologickým adrenalínom donorovaných cestách, nielen v byrokratickej socializácii našej spoločnosti, nielen v platonickej inštitucionalizovanej výchove našich detí ako budúcich hospodárov krajiny a nositeľov energie pohybujúcej sa po uliciach a v nie zriedkavých prípadoch naháňajúcich strach zas iným deťom, nič netušiacim ženám, dôchodcom, slabším. Presne ako v džungli. V nej si nie je istý životom ani dobre ozbrojený Rambo, nie to ešte obyčajný človek s holými rukami, ktorý chce len dôstojne žiť, užívať si slnečné dni, lahodnosť lásky svojich detí a k svojim deťom, lásky partnerky/partnera, úcty a sebaúcty občana...
Prosím, uvedomme si – ktoré sily sú v každej rodine najpodstatnejšie? Vonkoncom to nie je ekonomika. Mal som a mám tú česť poznať mnoho detí a mladých ľudí z chudobných rodín, ktoré by slušnosť, lásku a empatiu mohli predávať. S určitosťou ale viem povedať, že v schopnostiach trhovo sa presadiť bude väčšina z nich za bohatšími zaostávať, lebo na rozvíjanie svojich vlôh a talentu jednoducho nemajú prostriedky. Takže aj ekonomika je - spoluhráčom.
Za hlavnú hybnú silu stavu a hodnoty rodiny považujeme rodičov, ich ľudský potenciál. Oni v konečnom dôsledku rozhodujú o každom procese medzi členmi rodiny, aj o tých dejoch, a najmä o tých, ktoré čo i len na krátku chvíľu zavoňajú konfliktom a nesprávnym smerom...
Rodičia sú tie naše prvé autority a celebrity, ktoré majú monopol moci nad deťmi ako začínajúcimi ľuďmi. Rodičia sú tie zákonodarne orgány, čo rozhodujú o smerovaní správania sa celej rodiny. Otec a matka v prvom rade formuje charakter svojho dieťaťa. V kooperácii i jednotlivo sú mu spočiatku školou, lekárom, no i vyšetrovateľom, prokurátorom a aj sudcom.
Tu skoro presne viem, kam budú smerovať poznámky, prípadne kritika oponentov. Som pripravený polemizovať i argumentovať.
Prenesme povedané do prostredia svojej/našej krajiny, v ktorej sa deje, čo práve a v ostatných mesiacoch mnohí šokovaní trpko zažívame. Ktoré sily sú v našom štáte tie rozhodujúce, čo udávajú tón a smer bytia v ňom? Nie združené vo výchovnovzdelávacej sústave, zdravotníctve, v justícii? Kto má nielen u nás monopol moci nad občanmi? Nie prokurátori a sudcovia? Ich treba riešiť prednostne, sústavne, nie iba v čase tráum. Ak na margo mám byť adresnejší, s prešovskými monopolistami zvrchovanej moci mám zväčša veľmi zlé skúsenosti.
V každom pohybe je podstatné, kto drží kormidlo. Uvažujme v každých voľbách, komu zverujeme okrúhle pečiatky. Tie hmatateľné i tie pomyselné.
Akiste si v tej chvíli mnohý čitateľ povzdychne: Veď to všetko už roky vieme. Súhlasím. Pár mesiacov po našej Nežnej sme začali evidovať kroky smerujúce inde, než sme chceli. Bol ich zdrojom radový občan, prostý človek politikárčujúci v obývačke či krčme?! Túto otázku tiež riešme, bytostne súvisí s vyššie konkretizovanou. A od gruntu zmeňme proces delegovania figúriek na vedúce posty. Niekoľkostupňovým preosievaním schopným oddeliť populistické plevy od chlebového zrna.
Ešte čerstvá mediálna prezentácia za 30 !!! rokov demokraticky dosiahnutého, aspoň zo zdrojov, čo som stihol odsledovať, mi v nie málo okamihoch pripomenula komunistické oslavy výdobytkov socializmu; nie komunizmu, ako mnohí znalo tárajú, lebo ani samotní komunisti nikdy neprezentovali svoj režim ako komunizmus, vždy len ako jeho prvú etapu – socializmus.
Reputáciu 30-ročných reflexií napravilo až včerajšie spravodajstvo Markízy. Mnoho ľudí je spokojných a šťastných, z toho pohľadu si demokratizácia zaslúži chválu, ale na tridsaťročné snaženie nadraďujúce sa nad komunistické, je status quo až príliš veľa našich občanov úplne opačný.
Drobnosťou k úspešnejšiemu a rýchlejšiemu napredovaniu hlavne k vyššej humánnosti nášho celoštátneho prostredia je podľa mňa nevyhnutnosť vychovávať občanov k spôsobu správania sa známeho z prostredia materských a základných škôl, ktorý obsahuje slogan „Žalobaba žaluje...“. Množstvo sčítaných ľudí s príbehmi a odžitými osobnými skúsenosťami, majúcich navyše dobré, často originálne názory, sa v drobných verejných a zverejniteľných žalobách bojí (z neznámych dôvodov?) uviesť v diskusiách či polemikách pod internetovými článkami svoje plné meno. Nie je to tiež povšimnutia hodné zrkadlo stavu našej spoločnosti, našej demokracie?
Množstvo ľudí tuší vo svojom okolí neprávosť, potenciál násilia, a mlčí. Naučme seba a občanov, ktorí to sami nedokážu, poukazovať na možné príčiny zla, nešťastí a tragédií. Predídeme slzám a obetiam. Nepochybne je lepší falošný poplach ako tragický následok.
Ak sa niekomu zdá, že tento príspevok som ušil horúcou ihlou, pokojne mi to povedzte, ale prosím, označte aj symptómy, aby som z kritiky mal úžitok i ja, v pochopení niekoho možno ako kritik a aby polemika bola argumentovateľná. Iba tak budeme priateľmi aj na diaľku. Takú prax pokladám za zásadnú silu na ceste k dôstojnému bytiu v každom ľudskom spoločenstve. Mám pár veľmi dobrých priateľov, zdrojom nášho zdravého kamarátstva je nekompromisná úprimnosť, nie to, kto z nás má aké auto, dom, byt, konexie...
Vyslovujem hlbokú ľútosť, sústrasť a spoluúčasť všetkým pozostalým obetí nešťastí a násilnosti spôsobených chorobami našej málo schopnej demokratickej spoločnosti. S úctou Jozef IVAN
