Nie občan - volič “pomáha” každej neznámej nepatrnej rybičke stať sa veľkou rybou aj šťukou? Nie občan vidí v každodennom dianí okolo seba omnoho viac drobných prvkov reality ako poslanec, politik, úradník spoza kancelárskeho stola?
Prečo nám, občanom, ktorými sú v podstate aj relatívne „krátkodobí“ poslanci a politici, ani 30 uplynulých demokratických rokov nestačilo na sústavné, pravidelné hodnotenie plnenia ich sľubov v mandáte z našej voličskej vôle?
Prečo neustále tolerujeme prax samokandidovania/samonatískania sa nových tvári do politického diania od obecnej po štátnu úroveň bez toho, aby sme najprv detailne rozobrali ich schopnosti riadiť a viesť veci verejné na podklade nimi prežitého životného príbehu obsahujúceho ich osobné vedomosti, skúsenosti, zručnosti, poznatky a dosiahnuté výsledky?
Neporiadok, krivda, nespravodlivosť, neúcta, nekorektnosť, klamstvo..., všetko, čo nesie v sebe negatívnu energiu, je ako zvrhnutá bunka v tele. Ak ju včas nevyliečime alebo neodstránime, riskujeme, že nakazí ostatné bunky, čím ohrozujeme nielen zdravie, ale aj život. Platí to, či sa jedná o telo alebo o spoločnosť. Má za nás túto ozdravnú prácu-povinnosť vykonať niekto iný? Kto?
Slovenská súčasnosť nám v poslednom období zo dňa na deň čoraz nástojčivejšie prízvukuje, že robíme vážnu chybu, ak zdroje - autorov zlej energie (byrokracia, klientelizmus, korupcia, rodinkárstvo, zavádzanie, klamstvo ...) anonymizujeme všeobecnými neadresnými poukazovaniami (ako je toto moje?) jalovou kritikou.
Pre čistý ranný štít vedomia a svedomia každého občana či štátu je nevyhnutný čistý štít vedomia a svedomia každého občana a štátu (a všetkých zoskupení medzi tým) na sklonku dňa. Dlhoročná každodenná prax ukazuje na nevyhnutnosť priateľsky, ale priamo, menovite označovať pramene možnej i udianej kontaminácie - osobnej, komunitnej, celospoločenskej. Inej cesty k stabilnému, pokojnému žitiu v zmysle znesiteľného humánneho existovania niet.
Netajme v sebe, tí, ktorých sa to týka, som jedným z nich, že dávno pred érou Kočnera hlasy bielych vrán, ktorá potajme, ktorá verejne, “krákali,” že napríklad v súdnictve, školstve, zdravotníctve - citujem: “taký bordel nikdy nebol”! A aká bola naša reakcia, keď dnes je málokto s úrovňou našej spoločnosti spokojný? Zbilancujte si posolstvá predvolebných bilbordov okolo ciest...
Ak by sme ako individuality neboli pohodlní a aj zbabelí odstraňovať drobné toxíny zo svojho najbližšieho okolia adresným poukazovaním na ne a na ich autorov a zasadzovať sa za nápravu neprávosti páchanej na komkoľvek z nás, nebolo by dookola toľko nešťastí a tragédií, koľko teraz denne chrlia média. Lebo by bolo viac zodpovednosti tam, kde sa vyžaduje. Aj pre oprávnené obavy z humánneho účtovania a postihov. Zamorené prostredie si obete nevyberá, v ich pozícii sa môže ocitnúť kedykoľvek ktokoľvek z nás.
Nie je už načase zamyslieť sa nad sebou ako nad zlomkom občianstva, ktorý svojim dielom tiež udáva smer štátneho diania a nečakať zmeny k lepšiemu len kritikou, že ryba smrdí od hlavy? Nesmrdí naša slovenská ryba od nás, radových jednotlivcov?
Či a aké je ťažké a zložité byť občanom budúcnosti, ktorý sám z vlastnej vôle aktívne prispieva k riešeniu neprávosti a zmätkov vo svojom okolí, mohli by sme sa opýtať napríklad aj konkrétnych blogérov Rudolfa Pada, Júliusa Kovácsa, Prešovčana Emila Osavčuka aj mnohých ďalších, ktorých blogy na portáli Sme.sk odporúčam čítať. Za prototypy celospoločensky prospešných (a to radových!) osobností ich už dlhšie osobne pokladám. Zaslúžia si pozornosť i úctu. Aj nasledovníkov. Komu čo bráni pridať sa k ním?
