Ale včera ma už zďaleka zdravil širokým zubatým úsmevom. Pri stretnutí ma takmer objal,
s výčitkou: Nechodíš na Facebook!
No, nie, odvetil som zarazene, že práve toto mu vŕta myseľ, neláka ma to tam.
Ale mne tvoje statusy chýbajú, kamarát. Aj tvoje blogy, s tými si sa tiež odmlčal. vyčítal a bez prestávky chrlil výhrady na moju akože pasivitu. Zmenil si sa, hovorím mu, takého zhovorčivého ťa nepoznám.
Preorientoval som sa na extroverta, vyceril sebavedomú protézu.
Dá sa to?, zapochyboval som.
Ako vidíš, ukázal si na hruď obidvoma rukami.
A to ako?, vyzvedám.
Jednoducho, bol som u kartárky. Poradila mi, aby som sa začal chváliť.
Pery sa mi prekvapene zošpúlili. Chváliť?
Hej, predvádzať sa a chváliť. Ten recept vraj vydedukovala z Facebooku. Ľudia, ktorí sa na ňom predvádzajú, sa v drvivej väčšine doširoka smejú, pôsobia šťastne.
Umelo, zagrimasil som.
Ale aj umelý úsmev časom tvári prischne, nedal sa odbiť.
Dobre, dobre, budem si to všetko pamätať, lúčil som sa náhlivo, pokazil sa mi vodovod, musím ho spojazdniť, inak nedeľný obed nebude.
Už sa mi zdalo, že príhoda nebude mať pointu, keď tu zrazu priateľko siahol do kapsy, vytiahol sto dvadsať euro a podáva mi ich.
Nechápavo som mu pozrel do očí: Čo s tým?...
Pred pár rokmi si mi ich požičal na Drienici, odvetil. Myslel som, že si zabudol, ale nebol som si istý. Keby áno, tak tu peňaženku radšej nevyťahujem.
Oči mu zvláštne svietili, vycítil som, že klame. Neisto som natiahol ruku, v obave, že peniaze potiahne späť, no nepotiahol. Vzal som obnos a bez hanby ho objal so slovami: Dnes je vraj deň bez automobilov, ako dobré je chodiť občas po meste peši. Vynieslo mi to celkom peknú odmenu.
Chlap sa ťarbavo vymanil z mojej náruče a vytkol mi: Ty fakt starneš.
Brada mi prekvapene ovisla. Podľa čoho súdiš?
Siahol do peňaženky a vybral päťdesiatku. Ber, požičal si mi vtedy 170 euro. A už choď, lebo poviem celú pravdu.
Skôr než som stihol zareagovať, otočil sa na opätku a mašíroval hore Rusínskou ulicou.
V Hornbachu sa ma milá mladá pani opýtala, prečo mám otvorené ústa. Asi s dosť blbým úsmevom som ich zatvoril, lebo sa na mňa prenádherne usmiala.
Doteraz však rozmýšľam, koľko som kamarátovi na tom svahu vlastne požičal a či to dakde nemám zapísané... Nepripomenie mi to niekto? Myslím to vážne.
