Naši známi z Malty absolvovali vlani v lete dovolenku vo Viedni, vlastne precestovali autobusom Rakúsko aj bývalú Juhosláviu. Z Malty sa do strednej Európy (aj opačne) najlepšie cestuje domácou leteckou spoločnosťou Air Malta. Preto mali naši známi hlavné ubytovanie vo Viedni, odkiaľ cestovali autobusom na juh.
Z dvoch voľných záverečných dní si želali jeden venovať Bratislave. Tak sa zo mňa stal taxikár aj turistický sprievodca Bratislavou v jednej osobe. Na prvý pohľad to vyzerá ako celkom jednoduchá akcia, mali byť ubytovaní v Hiltone na brehu Dunaja, potom to však nabralo niekoľko adrenalínových prvkov.
Dva dni pred príchodom do Viedne mi naši známi poslali správu, že sú ubytovaní v inom hoteli, v centre mesta. Podotýkam, že do Viedne som išiel autom prvýkrát v živote a to hneď do centra. Predtým som tam bol raz na Mariahilfestrasse a ešte kdesi okolo. Kúpil som si tú najpodrobnejšiu mapu s detailným vyznačením jednosmerných ulíc v centre a čiastočne sa mi to vrátilo sebavedomie.
Nebudem vás napínať, dopadlo to výborne, na prvý pokus som zaparkoval asi 100 m od hotela. Manželka ostala strážiť auto, pre prípad, že by nás chceli odtiahnuť a ja som priviedol hostí. Po srdečnom privítaní už nebol problém vyraziť späť cez Schottenring na diaľnicu. Až po Fishanmed išlo všetko ako po masle, tam bolo treba odbočiť do Bratislavy, ale akosi sme to zahovorili, bola z toho malá obchádzka smerom na juh.
V Bratislave som auto zaparkoval pri Dunaji. Naša trasa viedla okolo Národného divadla na Staromestské námestie, do radnice, kde si pozreli staré gobelíny, potom prezidentské sídlo, hrad a parlament.
Bratislava sa našim hosťom veľmi páčila, najviac ich pobavili postavičky na korze.
Po obede v Parlametke mali záujem pozrieť si niektorý z našich slávnych supermarketov, tak voľba padla na Aupark. Keď sme došli na parkovisko, na moje prekvapenie auto nebolo zamknuté a ešte aj moje okno bolo stiahnuté až na doraz. Nenápadne som zisťoval, či je všetko na svojom mieste až keď som sa presvedčil, že áno, priznal som sa k svojej nepozornosti. Celý deň bolo veľmi horúco, aspoň sa nám vyvetralo. Odporúčam všetkým - parkovisko na nábreží.
Keď sme vyšli z Auparku, lialo ako z krhle, tak som svoj zámer zájsť aj na Devín považoval za stratený, ale za chvíľu prestalo pršať, čo pre mňa znamenalo dodržať pôvodný plán. Keď Malťania, čo žijú na vyprahnutej zemi svojho ostrova, videli tú krásnu sviežu zeleň okolo cesty na Devín, boli nadšení. Z Devína veľa nemali, bolo neskoro, tak len prišli, videli a odišli sme.
Spiatočná cesta prebehla bez ťažkostí, len v závere sa dostala k slovu podrobná mapa, ktorá mi umožnila zorientovať sa v uličkách a dostať sa opäť čo najbližšie k hotelu. Naši priatelia boli radi, že videli Bratislavu a my, že sme im to umožnili. Príbeh však neskončil. Mal svoju dohru na budúci deň.
Ráno som našiel na svojom mobile neprevzatý hovor. Prvé, čo ma napadlo, že to naši známi sa chceli poďakovať. Tak som in zavolal, telefón nebrali. Okolo obeda som mal cestu autom a tam ma napadlo, že im ešte pošlem SMS. Zdalo sa mi, pri tom, že počujem nejaký vrzgot v aute. O chvíľu opäť. A nebol to vrzgot, ale zvonenie zabudnutého mobilu. Na zadnom sedadle zastrčený maltský mobil sa snažil oznámiť príchod mojej SMS...
Bola tam aj dámska kabelka s malým suvenírom, našťastie tam nebol pas. Nasledoval telefonát do hotela, kde mi oznámili, že naši hostia už odišli na letisko. A to je skoro záver tohto príbehu. Na mobil si naši museli počkať dva týždne, keď na Maltu cestoval vhodný posol zo Slovenska. Nám, aj im sa bude ich návšteva Bratislavy spájať so zabudnutým mobilom.
