Nedostali sme pasy, ale iba prílohu k občianskemu preukazu. Dopravným prostriedkom bol autobus Ikarus, s namontovaným škodováckym motorom, tak ľahko zvládal aj náročnejšie trasy. Cestovali sme deň a noc, prešli sme Maďarsko, Rumunsko prakticky bez zastávky - dvaja šoféri sa striedali, tak sme išli len s nutnými hygienickými prestávkami. S pohodlím na tak dlhú cestu to nebolo bohvie čo, na sedadlách sme mali hádam aj menej miesta ako v turistickej triede lietadla.
Na druhý deň pred obedom nás vítalo Slnečné pobrežie, pre väčšinu z nás prvý fascinujúci pohľad na more. Pobrežie pripomínalo raj na zemi, len náš stanový tábor bol na trochu nižšej úrovni. Aj tak sme boli presvedčení, že tie dva týždne budú nádherným zážitkom a aj sa tak stalo.
Nič nám nechýbalo. Prvýkrát v živote sme si užívali okrem slnka aj hojnosť peňazí. Stravovali sme sa väčšinou sami v tábore, ale večerali sme v hotelovej reštaurácii. Platili sme poukážkami na stravu a prebytky nám vracali v Leva, čo stačilo na alkohol, aj potraviny a hlavne zeleninu a ovocie. Často sme si hovorili ako Bulhari „Nema problema“
Nebudem podrobne popisovať pobyt pri mori, to si vie každý predstaviť. Ťažko si však predstaviť bulharské záchody, na pláži a pre stanový tábor. Boli to „šľapačky“ a aby sa často nezapchával odvod splaškov, bolo zakázané splachovať použitý toaletný papier – ten sa odkladal do špeciálnych košov zvarených z oceľových tyčí a také pomaľované kúsky ste mali pri použití rovno pod nosom.
Posledný deň pobytu bol zvláštny, rozlúčkový. S východom slnka sa prebudil prvý člen našej malej komunity, vzal fľašu koňaku ako budíček a postupne nalieval a budil ostatných. Aby boli dobré zvyky zachované, za ním vyšiel ďalší prebudený spáč a urobil to isté, až kým nebolo dopité.
Po raňajkách sme išli do mora, ponárali sme sa, lovili mušle a morské slimáky. Naposledy využiť ten krásny čas a príležitosť byť pri mori, lebo po obede nás čakala cesta domov. Pri obede sa ešte čosi vypilo, obed bol výdatný, aby nám vydržal na cestu. Po obede ešte raz k moru, ponárali sme sa do vĺn až do poslednej chvíle pred odchodom.
Popoludní autobus vyštartoval. Cesta sa veľmi skoro zdvihla do výšky pobrežných hôr s ostrými zákrutami. Nikdy predtým mi nebolo nevoľno pri cestovaní v autobuse, nikdy som nepoužil žiadny liek proti nevoľnosti, ale teraz sa schyľovalo k veľkej dráme.
Obed v žalúdku mi plával ako morský krab, naložený v liehu. Chvíľami som strácal prehľad o tom, ktorou stranou by chcel ísť von. Umocňovali to ostré zákruty a výkonný motor autobusu. Horúčkovito som rozmýšľal, čo robiť. Keď som už myslel, že nevydržím, vstal som, že idem požiadať o zastavenie. Keď som vstal, manželka sa spýtala, či mi nie je zle, na čo som odpovedal, že „nie málo“.
Zareagovala tak, ako bola naučená s deťmi - zober si Kynedril, prejde ti to. Neveril som, ale trochu ma to upokojilo, tak som súhlasil. Ukázalo sa však, že po tom, ako si deti vzali svoj prídel pred cestou, ostala len posledná štvrtka tablety. Vzal som si ju a výsledok bol neuveriteľný. Prespal som celú cestu bez problémov až do Budapešti a keď nám aj Budapešť ostala za chrbtom, vydýchli sme si a domov bol na dosah ruky.
Tak naša bulharská dovolenka nakoniec dopadla dobre. Bola pekná a plná dojmov, aj cestu sme prežili, ale pre istotu som si povedal, že na takú dlhú cestu autobusom už nikdy viac! Ale človek mieni a Boh mení. Ale o tom možno nabudúce.
