Dali sme mu za pravdu, nemali sme inú možnosť, Lisabon nás vtedy ešte len čakal. V Porte sa nám naozaj páčilo a zažili sme tam niekoľko špeciálnych príhod. Do mesta sme prišli rovno zo španielskeho pútnického mesta Santiago de Compostela. Presun do sféry Portugalska nám pripravil aj jedno malé prekvapenie.
Ubytovali sme sa v hoteli HF Ipanema Porto a tešili sme sa na prehliadku mesta a jeho mosty v ústí rieky Duoro.
Neďaleko hotela, na námestí Galície sme sa zastavili pri soche poetky Rosalia de Castro. Svoje básne (i prózu) písala v galicijštine a v katalánčine. Narodila sa v neďalekom španielskom Santiagu. Túto sochu inštalovali v máji 1954 (wikipedia).
Je to zvláštne, ale modrá obloha je v Porte rovnako modrá ako v Bratislave...
Staré uličky si sprejeri nevážia (ako u nás).
Na pešej zóne nás potešila pekná heligónka.
Námestie Clerigos žije v dvoch úrovniach.
Jeden z cieľov našej cesty kníhkupectvo Lello (Livraria Lello & Irmao). Pôsobivá fasáda budovy je v neo-gotickom štýle. Autorom stavby je architekt Francisco Xavier Esteves (1864-1944).
Jedno z najreprezentačných kníhkupectiev v Španielsku aj na svete. Vo vnútri sú busty zakladateľa José Lello a viacerých portugalských spisovateľov.
Centrom kníhkupectva je slávne schodisko Carmin.
Pútavá je výzdoba viacerých domov v Porte.
Množstvo ľudí v uliciach strieda občas príjemná hudobná produkcia.
Námestie Slobody (Praca da Liberdade) mi silne pripomenulo (neviem prečo) pražský "Václavák". Námestie má svoj pôvod na začiatku 18. storočia. V popredí je jazdecká socha kráľa Petra IV.
Blížime sa k mostu Ludvíka I. (Ponte Luis I) a k vlakovej stanici Porto-Sao Bento. Na prízemí budovy vľavo je turistická informačná kancelária (dôležitý bod).
Blížime sa ku katedrále Sé (pôvodne románska stavba z 12. stor.), prechádzame pod sochou Vímara Peresa. V roku 711 sa Porto dostalo pod vplyv Maurov a v roku 868 mesto znovu dobyl Peres a vrátil Porto kresťanským vládcom.
Nádherná stará hlavná stanica.
Pod dohľadom svätých z katedrály Sé de Porto...
Začína sa písať história novej rodiny.
A je to tu - dvojpodlažný most Ludvíka I. ((Ponte Luis I), ktorý je najznámejším mostom v Porte. Vypína sa do výšky 45 m nad údolím rieky Duoro. Stavbu mosta riadil kolega Gustáva Eiffela, Théophile Seyrig.
Detail oblúkovej konštrukcie, ktorá nezaprie Eiffelov vplyv.
Dolný most. Mostov a všeličoho iného, hlavne nádhernej architektúry je v Porte oveľa viac ako sa dá v krátkosti za dva dni zažiť.
V Portugalsku asi nie sú rozšírené čínske a ázijské reštaurácie. Našli sme len túto jednu, otvárali ju o 19:00. Z mosta sme sa vrátili skoro presne, ale "čínu" neotvárali. Po dvadsiatich minútach sme sa informovali v neďalekej turistickej kancelárii, že prečo? Podľa našich švajčiarskych hodiniek a mobilov bolo už pol ôsmej. Informátor tvrdil, že ešte je len pol siedmej a kostolné hodiny na veži neďalekého kostola mu dali za pravdu. Portugalsko je v inom časovom pásme ako my a Španielsko. Posunuli sme si teda svoje malé "ručičky" o hodinu späť.
Ostávajúci čas do otvorenia reštaurácie sme venovali sv. omši v kostole Igreja de Santo António dos Congregados. Keď došlo na záverečnú výzvu "Dajte si znak pokoja", mladá žena, ktorá sa modlila v lavici predo mnou sa otočila a podala mi ruku. Tak som prijal dar pokoja od mladej Portugalčanky.
V čínskej reštaurácii nás nakoniec nakŕmili, aj Portské víno bolo. Na večeru sme nečakali dlho, napriek tomu, že práve podávali večeru pre členov veľkej čínskej delegácie. Predavač suvenírov stále čakal na turistov a mal tiež večernú siestu, ale s cigaretou. My sme nefajčiari, nás čakala porovnávacia cesta do Lisabonu, aby sme sa presvedčili, že Porto a Lisabon sú dve najväčšie (a najkrajšie) mestá Portugalska.
Podávanie ruky, vyjadruje sa tým odpustenie, priateľstvo, jednota.
