Od roku 2000 je zaradená do svetového prírodného dedičstva. Monumentálne zaľadnenie Dobšinskej ľadovej jaskyne pretrváva a postupne sa obmieňa v nadmorskej výške iba 920 až 950 m už dvetisíc rokov.
Po príchode na miesto sme rýchlo zistili najbližší čas vstupu do jaskyne. Ostalo nám dosť času na kávu v reštaurácii neďaleko parkoviska. Do jaskyne sa vystupuje po asfaltovanej ceste a v závere lesnou kľukatou cestičkou a pritom sa zdoláva výškový rozdiel 130 m. Jeden kilometer cesty sa dá zdolať za 25 minút (ak sa nezdržiavate fotografovaním).
V Nemecku sa pred vpustením návštevníkov do expozície sprievodca díva na hodinky so sekundovou ručičkou, aby to bolo na sekundu presné. V Dobšinskej ľadovej jaskyni na tom až tak nebazírujú, ale aj tak sme čakali na vstup pred prázdnou jaskyňou asi pol hodinu.
V jaskyni som bol veľmi dávno, jej súčasné sprístupnenie ma príjemne prekvapilo. Premyslené osvetlenie, vhodné pre fotografovanie. Plošinky a chodníky sú z nerezového plechu, s protišmykovou úpravou. Človek má aspoň pocit, že cena je v súlade s kvalitou.
Nemožno to však povedať o organizačnom zvládnutí. V našom vstupe bol jeden sprievodca a možno neprimerane veľa návštevníkov. V jaskyni sme viackrát boli naťahaní na úzkom chodníku a tí čo stáli vzadu, nemali šancu počuť výklad.
Krása jaskyne ma napriek tomu očarila. Možno aj preto, že som presýtený krásou klasických jaskýň s vápencovými kvapľami. Tu je všetko skromnejšie, ale práve ten kontrast masy ľadu a horniny je zaujímavý.
Presakujúca voda nepríde nazmar, v prostredí jaskyne sa pomaly mení na výzdobu.
Takto nejako by mohla vyzerať rieka zamrznutá v momente stlačenia spúšte fotoaparátu...
A toto by mohol byť hustý dážď...
Priestor sprístupnenej jaskyne je veľmi jednoduchý.
Všade sa prelievajú bývalé vody...
Prehliadková trasa vedie ľadovým tunelom, ktorý bol umelo vytesaný. Je to zvláštny pocit, podobný podmorskému akváriu, kde sa tiež prechádza tunelom pod vodou. Chýbajú len žraloky.
Štrbina vytvorená dvomi masívmi - kameň a voda v ktorej vidieť "letokruhy" vytvorené tisícročím času.
Ľad je oveľa vďačnejší materiál, ako skala v jaskyni, vďačne spolupracuje so svetlom...
Voda plynie rozložená v čase vekov...
Svadobný závoj.
Veľká sieň. Kedysi tam vraj trénoval náš krasokorčuliar Karol Divín. Je to najväčšia sála v jaskyni, kde je rozložených niekoľko pekných ozdôb.
Súrodenci...
Najvyššia veža sveta "Burj Dubai" (moje prirovnanie :).
Dlhý, široký a bystrozraký z našich rozprávok...
Základom stability je dobrý základ.
Hríbik z rozprávky o Kremienkovi a Chocholúšikovi.
Ľadový cencúľ Ježibaby, nachystaný ako pasca...
Záverečná scéna, podľa mňa by sa mohla nazvať "spoločne k výšinám".
Z jaskyne sme pokračovali cez Poprad do Tatranskej Štrby. Daživé a zamračené počasie išlo s nami... Naše vetrom ošľahané a prvým snehom posypané Vysoké Tatry tu budú onedlho.
Takto skromne, pod čiarou musím priznať, že práve o tejto jaskyni sú na internetových stránkach perfektné fotografie... Asi je pravda, že je skutočne fotogenická, nielen kvôli ľadu, ale aj pre dobré svetlo...
