Môj posledný článok na blogu mal včera práve sedem dní, ale pracujúci človek si musí stanoviť iné priority ako dôchodca. Práca môže byť niekedy dosť náročná na čas a blog musí počkať. V mojej mozaike týždňa dominuje návšteva mesta Nové Zámky, na prvý pohľad nezaujímavé mestečko na rovine južného Slovenska, ale nič nie je také ako sa zdá.
CASTRUM NOVUM
Mesto Nové Zámky založili v 16. storočí ako obrannú pevnosť z dreva, neskôr ju prestavali na na novú pevnosť s pravidelným šesťuholníkovým hviezdicovým pôdorysom - Castrum Novum. Turci ju dobili v roku 1663 a dvadsať rokov ju ovládali. Mesto od tureckej nadvlády oslobodili dobrovoľnícke vojská z viacerých európskych štátov pod vedením Karola Lotrinského. (Viac informácií aj tu.).
Mestské práva Novým Zámkom udelil v roku 1691 Ostrihomský arcibiskup Juraj Széchényi , ktorý má na Františkánskom kláštore pamätný reliéf a na námestí symbolický pomník.
V N. Zámkoch pôsobil aj veľmi známy Slovák, Anton Bernolák, prvý kodifikátor slovenčiny, ktorý má na námestí sochu na čestnom mieste, neďaleko Széchényiho.
Na okružnej prehliadke námestia sme sa museli pristaviť aj pri reliéfe na budove Mestského úradu. Netrúfam si hádať autora, ani obdobie vzniku, ale pripomína mi to tzv. Socialistický realizmus:
V centre námestia je imitácia pôvodného trojičného stĺpa zhotovená v roku 1993 (Villard).
Veža kostola Sv. Kríža (kultúrna pamiatka). Tento záber je u mňa neobvyklý, vložil som ho sem, lebo na mňa pôsobí tak, že po chvíli začínam točiť hlavou doľava...
Okruh námestím pokračuje na ulicu vedúcu ku klasickému obchodnému domu Zámčan. Zaujalo ma súsošie na rožnej budove námestia. Na podstavci je rok 1951, čo by zodpovedalo štýlu.
Na prvý pohľad nezaujímavá fotografia tu dokumentuje dvojjazyčnosť mesta. Ak by ste si mysleli, že šípka s nápisom „Toalety x Toalett“ vás nasmeruje tam, kde sa ponáhľate, ste na omyle. Aspoň v nedeľu to nefunguje.
Nové zámky položili základ aj pre moju dvojjazyčnosť... Často sme sem cestovali vlakom (Nové Zámky sú dôležitým uzlom) v 50-tich rokoch minulého storočia. Medzi stanicou a mestom bolo dlho po vojne veľké územie s krátermi po bombách. Nové Zámky patria medzi tie slovenské mestá, ktoré boli cez druhú svetovú vojnu takmer úplne zbombardované. Väčšina historických budov a tri štvrtiny obytných domov sa zrútilo. Tie krátery, alebo zem nikoho tam boli najmenej do roku 1957 a možno aj dlhšie. Na stanici boli vtedy všetky nápisy aj po maďarsky. To je moja slovná zásoba zo stanice: Kijárát, Bejárát, Ivó víz, Mosakodni tilos... Tak to len tak na okraj.
S fragmentami z námestia v Nových Zámkoch končím celkovým pohľadom na kostol Sv. Kríža.
Cesta domov vedie cez Kolárovo kde opravujú most cez Váh a tak sme nútení využiť dielo vojenskej zručnosti a skoro zabudnutého umu slovenských strojárov – vojenský pontónový most, len pre osobné autá.
Doma spomíname prostredníctvom Vianočnej ruže ( Pointsettia ) na nedávnu návštevu našich priateľov, ktorí si po dlhšom čase našli čas na spomienky.
Včera som kontroloval, či nerastie novo zasadené mango, ale objavilo sa tam iná rastlinka. Manželka sa priznala, že k mangu prisadila aj hurmi-kaki. Tak budem sledovať aj tie...
Mango sa prediera na povrch, ale po dvoch týždňoch od zasadenia by som čakal, že už bude nad zemou.
Tento týždeň som sa započúval do reprízy Hríbovej diskusie o tom, ako to chodí na úrovni buniek. V tomto prípade mi laické otázky Štefana Hríba celkom vyhovovali, lebo boli na úrovni mojich vedomostí (nevedomostí) z tohto odboru vedy. Po relácii sa mi trochu vyjasnilo, kto sme, čo sme a z čoho sme...
Zvláštna kamera ma prinútila vziať do ruky fotoaparát a pohrať sa s obrazovkou. Na záver ponúkam môj pohľad cez objektív na reláciu Pod lampou.
