Toľko stručná definícia podľaJiřího Šípeka v časopise Životné prostredie (Ústav krajinnej ekológie SAVv Bratislave).
Pri svojich potulkách pokrajine, po hradoch a zámkoch, ale i mestách a dedinách som sa často musel zamýšľať nad tým, prečo je ten, či onenpohľad do krajiny, či na stavbu, hrad tak povznášajúci. Na hradoch som hodnotillínie múrov, ich bizarné tvary, štruktúru vytvorenú staviteľom dávnov minulosti. Pritom som si predstavoval, ľudí, ktorí tu kedysi žili.
V zámockých izbách somvidel obyvateľov. Napadlo ma, že to boli ľudia s vlastnosťami, aké máme ajmy, len sa ináč obliekali, ináč vyjadrovali, ináč chovali a mali inéspoločenské vzťahy. V galériách s obrazmi starých majstrov ma až tak nezaujíma maliarska technika – zapostavou v obraze hľadám modelku, človeka tej doby. Aký bol? Snažím savniknúť do jeho psychiky. V tom vidím vzácnosť starého umenia.
Možno aj fotografie niekedy,možno niektoré sa dožijú takého veku, že budúci ľudia na nich budú skúmaťpostavy, naše myslenie, krajinu a stavby našej doby. Zachovajú sa? Trochuo tom pochybujem.
Fotografistov je stále viaca viac v porovnaní s niekdajšími maliarmi. Boli vzácnia my? Tam kde je niečoho prebytok, tam klesá cena... Asi sa budeme musieťuspokojiť s tým, že pre väčšinu z nás zostane fotografia prostriedkomzábavy, akejsi sebarealizácie v prítomnom čase na „zvečnenie“ peknýchmomentov a tieto si navzájom zdieľať.
Objavujme preto „ducha miest“na našich cestách svetom a podľa pravidla „génius loci“ snažme sa vkladaťdo záberov aj náš vlastný podiel, náš vlastný pohľad na vec, svoj prežitok.Poznáme ho podľa prežívaných pocitov neopakovateľnosti, vznešenosti, čizáhadnosti. Človek sa pritom porovnáva s prírodou, inou kultúroua tak hľadá svoje skutočné miesto na svete.
Hlavným problémom (aleniekedy aj výhodou) amatérskeho fotografistu – turistu je, že obvykle fotí „zapochodu“. Profesionál má premyslený zámer, koncepciu (jasne formulovanúobjednávku), je vybavený teóriou, praxou, kvalitnou technikou a má na túprácu k dispozícii aj primeraný čas.
Amatér fotí za pochodu, pretosa spolieha na prvý dojem. To môže byť výhoda, lebo vtedy v podvedomí objavujesvoj podiel na „génius loci“, je unesený krásou a dojmamiz nových, tajomných miest. Nevýhodou je, že tento objav musí hneď realizovať pomocou svojejtechniky a príliš dlho nemôže “ladiť“, postaviť statív a pod. Tak cvaká a cvaká (do digitálu sa veľa zmestí)...
Preniesť „ducha miesta“z reálu na fotografiu potom nie je také jednoduché a nie vždy sa topodarí. Ak áno, vznikne výborná fotografia.
Doma nasleduje úmorná prácaroztriediť a vyhodnotiť množstvo fotografií, usporiadať archív, vytvoriťzálohy, urobiť základný výber – preosiať fotky na site kvality raz,viackrát, až sa objavia tie najlepšie. Táto práca sa oplatí, ak nepodľahnetepokušeniu ukazovať, či zverejňovať všetky fotky. Verejnosti majú byť sprístupnené len tie najlepšie...
Pred zverejnením, zvlášť nainternete je potrebná technická úprava každej fotografie – stanoviť rozmer,výrez a prípadne editovať niektoré parametre obrazu. Posledným krokom jezmenšenie na požadovanú veľkosť, nastaviť kompresiu a fotku poslať.
Som toho názoru, že aj úprava fotografiekrajiny, prírody a miest, by mala smerovať k vyjadreniu pocitu,dojmu, tak ako ho autor zažil, teda nieje dôležité naprosto hodnoverné zachovanie originálu (ak nejde vyslovene o dokument) z pohľadu farebnosti, kontrastu, aleboiných parametrov, aby sa dosiahol cieľ – sprostredkovanie zážitku.
Ilustračné foto:
Kaštieľ v Palárikove
V pozadí Rozsutec
Ostrý Roháč
Panoráma Rozsutec - Chleb
