Bola to jedna z našich najkrajších dovoleniek, keď sme sa odvážili aj na hlavné vrcholy Roháčov. Bolo to presne pred tridsiatimi rokmi (1979) a už si nespomínam, kde sme vtedy bývali, ale bolo to niekde na Orave. Vozili sme sa v úžasnom aute Škoda 100, na Orave sa dalo jazdiť autom všade, kde boli cesty, aj v Roháčskej doline skoro až k Tatliakovej chate.
Od Tatliakovho jazera sme začali výstup do sedla Zábrať, odtiaľ v pohode na Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivé a Smutnou dolinou späť k chate. Ľahko sa to povie, ale okrem Rysov, kde sme boli v roku 1975, toto bol náš druhý tatranský výstup. Boli sme traja a chybou bolo, že sme si zobrali málo vody, čo sa zapísalo do histórie našich výprav ako trvalé poučenie.
Plačlivé sme zdolávali s plačom, voda sa míňala, tak som chcel presadiť úsporný režím, čo malo za následok, práve na Plačlivom dcérin plač. Nakoniec všetko dobre dopadlo, kamzíky sme nevideli, iba svište v Smutnej doline, ale to sme už neboli smutní.
Ďalší výlet nás viedol do Juráňovej doliny a posledný na Babiu horu. Juráňová bola bez problémov, ale Babia hora dala zabrať hlavne mne, tlačili ma topánky. Výstup bol dosť nezáživný, lesom rovno hore a keď sme dorazili k studničke s lavičkou, s výhľadom na vrchol, vyzul som sa a odmietol som ísť ďalej.
Neskôr sa to stalo takmer tradíciou, že na každej dovolenke sme z rôznych príčin upustili od jedného z cieľov. Tak sme vyšli na Veľký Rozsutec až na druhý krát, aj Stoh sme obišli, ešte čaká, Kriváň nám ušiel sám pre búrku s ľadovcom asi 500 m pod vrcholom. Tak si hovorím, že je to ako s tou mincou vo fontáne, ešte stále máme nádej na návrat k nedosiahnutým vrcholom.
Fotografie sú z môjho archívu, kvalita zodpovedá spôsobu skenovania cez fotaparát na provizórnom prípravku. Ale veď je to 30 rokov stará história pre spomienku a porovnanieto stačí...
Na chodníku pred sedlom Zábrať, ja s manželkou.
Prvá méta, sedlo Zábrať dosiahnutá, dcéra ten stĺp drží, ja sa oň opieram.
Hraničný kameň pod Volovcom, začína fúkať.
Úžasné výhľady a krátky odpočinok.
Cestička z Volovca cez Jamnické sedlo na Ostrý Roháč bola najzaujímavejšia, na ostrej hrane hrebeňa, chvíľami v riedkych oblakoch, ktoré sa prevaľovali z jednej doliny na druhú. Vpravo Plačlivé.
Druhý oddychový bod na Ostrom Roháči.
-
Skutočne je ten Roháč ostrý.
-
Spätný pohľad, vpravo Volovec.
Plačlivé Plačlivé.
Ešte raz, Ostrý Roháč.
Chata na Zverovke a obligátna dovolenková fotografia.
Múzeum slovenskej dediny a moje veľké okuliare.
-
Vstup do Juráňovej doliny.
Akoby to bolo dnes.
Chata Slaná voda vtedy a dnes...
Nad mapou pred výstupom na Babiu horu.
Hviezdoslavova horáreň.
Moja (naša) konečná, pod Babiou horou, cca 1,5 km od hory a 300 m pod vrcholom...
Arrivederci Babia hora.
