V Kežmarku som bol už dvakrát, ale nebudem vás teraz v lete zaťažovať historickými, ani inými zaujímavosťami. Iba sa prejdem mestom a vojdem do hradu. V Kežmarku majú zaujímavé múzeum, ale fotky z neho tu nebudem ukazovať, teda neuvidíte ani rukopisnú poéziu P. O. Hviezdoslava, člena maďarského samovzdelávacieho krúžku na lýceu a nebude tu ani fotka obitej a rozstrielanej tabule s nápisom Ulica Adolfa Hitlera.
Mesto Kežmarok sa mi páči, aj tamojší hrad i zvláštne kostoly. Od mojej poslednej návštevy Kežmarku pred štyrmi rokmi sa veľa zmenilo. Rozostavaný gréckokatolícky kostol bol dokončený a mesto i hrad nedávno zažili potopu. Aj keď sú moje zábery takmer historické, niečo vám k nim poviem a naviac si ich niektoré aj sám skritizujem... Nech je sranda, zabávajte sa, sú prázdniny.
Mám rád nevšednosť nielen nových miest, ale aj nevšednosť pohľadu fotografa. Stáva sa mi, že aj niektoré vlastné fotografie sa zdráham uverejniť, ak sa mi nezdajú dostatočne atraktívne. Niekedy ich po čase spracujem nanovo, až kým sa nedostaví patričná inšpirácia... Aj Kežmarok ma dlho neuspokojoval, až teraz som nabral (možno neoprávnene) odvahu, ale už po štyroch rokoch hádam môžem zariskovať a vystaviť ich kritike...
Nový evanjelický kostol bol postavený v rokoch 1879-1894. Dĺžka, šírka, výška: 80, 20 a 30 m. Pri vchode je 65 m vysoká veža. Druhá veža nebola postavená pre nedostatok peňazí (dosť bolo histórie).
Kompletný hutnícky materiál už bol iste dodaný a kostol, už som ho niekde videl na hotovej fotografii, určite slúži Bohu a veriacim.
Starý kostol vedľa nového...
V tomto prípade som neodolal a zredukoval som obrázok do šedej škály. Skúsený fotograf by z tohoto možno ešte niečo odrezal, mňa to ťahá k dvojici cyklistov na pozadí bielej plochy. Už viem, že formát fotografie dotvára kompozíciu...
Radnica je fotograficky značne príťažlivá, ani ja som neodolal tomuto všednému zobrazeniu, takpovediach cvaknutému od pása za pochodu. Najväčším nešťastím dovolenkujúceho fotografa je, priniesť si z dovolenky vlastné "pohľadnice"...
Vďačný námet, každý kto ide prvýkrát na Kežmarský hrad, si túto bránu odfotí. Tak aj ja, ale mne sa to Hlavné námestie príliš nevydarilo. Lampa svieti ako klišé v TV debate, ale príťažlivá je osoba v pozadí brány, umiestnená vo svetlom štvorci.
A je tu hrad i múzeum... Pozor, teraz tam vraj straší.
Oblúkové klišé vstupnej brány hradu, neodolal som tomu prísľubu.
Hrad však splní všetko, čo sľubuje...
Toto je moje "číslo jeden" v tejto sérii fotografií. Nech robíte hocičo, váš pohľad vždy skĺzne na svetlú stenu vpravo a odtiaľ na vyleštenú dlážku s odrazom steny, až nakoniec si uvedomíte aj trámy šikmého stropu.
A toto je Kežmarok v podhradí... Akási tlstá veža, keď sme potom prechádzali okolo nej, práve tam bola svadba. Len tak na diaľku pozdravujem mladomanželov, ktorí sa vzali 16. septembra 2006 v tomto kostole.
Obrovská výhoda Kežmarku - Vysoké Tatry majú hneď za humnami.
Moje číslo 2, ani neviem prečo. Vitajte v bare...
Veže a vežičky, kto by ich nemal rád...?
Naša milá sprievodkyňa hradnými zákutiami, nad hladomornou vežou. Pripomenula mi istú princeznu, ktorá sa odtiaľo kedysi dávno zaľúbila do tatranských končiarov. Podrobnosti si už nepamätám...
Moje číslo 3. Nie je to síce dokonalá kompozícia, ale čosi je na tom zábere znepokojujúce. Skúste ho popísať z hľadiska kompozície...
Na koniec som si nechal číslo 4 (číslo 5 už nežije...) Schody a ešte k tomu točité, čo sa tu točia, vedú do skrýše, kde strašidlá zlých návštevníkov mučia... Keby som sa nebál, šiel by som opäť na Kežmarský hrad, už aj kvôli tým strašidlám...
