Začiatok letu býva dobrý, po nastúpení cestujúcich sa zabuchnú a zaistia dvere, hukot motorov nadobudne vyššiu intenzitu, roluje sa na štartovaciu dráhu. To je cesta ako v nejakom staršom autobuse s dodatočne namontovanou klimatizáciou, ktorá nám fúka vzduch do priestoru nosa... Na štarte sa stroj na chvíľu vzoprie, pilot pridá plyn, odbrzdí a rozbiehame sa po dráhe.
Moment, keď sa lietadlo odlepí od pevnej zeme je na jednej strane upokojujúci - už letíme. Na druhej strane stúpa napätie rovnako ako dráha letu. Ak sa vyskytne v tejto fáze zmena smeru, je to príležitosť obzrieť sa na odchádzajúci svet z vtáčej perspektívy. Slabším povahám sa z tej krásy môže aj hlava zakrútiť...
Čoskoro sa stúpanie skončí, zaznie gong, zahlásia nám, obvykle anglicky a ešte v nejakej inej neznámej reči, že sme hore. Lietadlo sa vyrovná do vodorovnej polohy, uvoľníme si popruhy aj napätie. Sme hore, letíme. Ak poletíme nad oceánom, nasleduje povinné predvedenie záchranných pomôcok a postupov.
Reštauračný ruch, čo nastane o chvíľu, by som skôr označil ako bufetový, lebo jedlo, ktoré nám nadelia spolu s príborom z plastu, by ste všade inde na svete odmietli (píšem, samozrejme o turistickej triede...). Po jedle sa dopíjajú nápoje a káva (tiež - nikde inde na svete by mi takto servírovaná káva nechutila).
Náš let v rámci Európy trvá iba dve, tri hodiny, ten čas rýchlo uletí. Stáva sa, že lietadlo sa prepadne do vzdušnej diery (a s ním aj niektoré žalúdky...), pilot pridá na otáčkach, aby to opäť dostal do správnej letovej hladiny. Sedíme v pohode, pozeráme sa na mraky, čo ostali pod nami. Občas okolo preletí iné lietadlo a vtedy si uvedomíme, že ani tu na nebi nie sme sami.
Sledujeme krajinu, hory, rieky, moria, hádame, kde sa práve nachádzame. Keď sme už blízko cieľa, začne sa zostup. Dolu sa zväčšujú obrysy cieľového mesta. To je pre mňa najkrajšia fáza letu, vtedy prichádza uvoľnenie napätia, už o chvíľu to všetko skončí. Motory pracujú tichšie, lietadlo sa hladko kĺže dolu, ešte obrat, nasmerovanie na pristávaciu dráhu a padáme v ústrety pevnej zemi (vztlak na krídlach odoláva "géčku").
Veríme, že lietadlo už nestratí správny smer, že podvozok je vysunutý a brzdy sú v poriadku. Moment, keď sa podvozok dotkne zeme je najkrajším bodom lietania. Motory opäť nakrátko zaburácajú (pozemský zvuk motorov je celkom iný, ako tam hore...), tento krát v reverze a začne rolovanie k terminálu. Cestujúci si vydýchnu, niekto zatlieska a všetci sa s radosťou pridajú.
Rolovanie k terminálu sa opäť podobá na cestovanie starým autobusom. Pri prvom styku s povetrím južnej krajiny nás ovalí tropická horúčava ako explodovaný airbag v aute...
Ďalej už nasledujú len príjemne vzrušujúce okamihy s pocitom diaľkového transferu vlastného tela i mysle, čakanie na batožinu, colné a pasové odbavenie, odvoz na miesto, luxusným autobusom s klimatizáciou do luxusného hotela, ktorý sa na pár dní stane našim domovom.
Vybaľovanie a postupné zisťovanie vecí ktoré sme zabudli doma, nám radosť zo začiatku dovolenky nemôže pokaziť...
