Moja najväčšia hlbočina pri potápaní má len 6 metrov, ale aj to stačí na obdivovanie podmorského sveta. Je fascinujúce kŕmiť ryby z ruky, hľadať vzácne kamene, ulity a mušličky na dne. Je nádherné dospieť do stavu, keď nemusím rozlišovať medzi vzduchom a vodou, všade sa cítim rovnako dobre.
Videl som more blankytne modré, aj hrajúce pestrými farbami v slnečných lúčoch sfarbené koralmi. Plavil som sa v mori na malom člne, keď kvôli vlnám sme nedovideli na iný čln vzdialený pár metrov od nás. Plával som vo vlnách, keď bolo ťažké zachytiť sa skál a vystúpiť z vody.
Plavil som sa na rybárskej bárke, ktorá bola celý deň naša. Kotvili sme v zátokach s priezračnou modrou vodou, skákali sme do nej, ponárali sa vychutnávajúc slnko a teplo. Podmorským tunelom sme preplávali na ostrov, s tak ostrým skalným povrchom, že kráčať naboso bolo utrpením. Pohľad do diaľok však stál za to.
Rybárska lodička na konci dňa plného zážitkov a nevšedných krás, na palube dvadsať ľudí sa náhli k prístavu. Trojmetrové vlny ju nakláňajú z boka na bok. Držíme sa zábradlia a vychutnávame zmes strachu a dobrodružstva... Držím sa jednou rukou, v druhej dlani pevne zvieram kameru, aby mi z tej scenérie nič neuniklo.
Mám rád nízke tóny burácajúceho mora, vĺn bijúcich do skál a vydržím ten zvuk počúvať veľmi dlho... Do mora mince nehádžem aby som sa tam vrátil. More čaká, more vlastní tento svet. Slúži mu obloha ku ktorej stúpa jeho dych, slúžia mu rieky, čo ho napájajú sladkou vodou, slúži mu pevnina ako jeho rodné koryto.
More je pre mňa ako organový koncert, ako symfónia č. 5, akoleningradská, ako Bolero... Je ako hudba písaná s láskou a talentom odBoha. Je ako hudba vždy rovnako povznášajúca a zároveň vždy iná,inšpirujúca ako všetky múzy antiky dohromady.
More je hudbanevyčerpateľnej energie, je miestom zrodu. Je v ňom smútok, je v ňomradosť, je v ňom podstata nášho života...
...len prečo je tak ďaleko?
