Práca má aj podobu myslenia a tvorby estetických hodnôt. Prácou je aj napísanie článku do novín (do blogu...). Práca dokonca môže človeka aj živiť (mala by). Je nešťastím byť bez práce, lebo bez práce nie sú koláče a podobne.
Podobných múdrosti možno nájsť a vymyslieť veľmi veľa. Nie je to tak dávno, čo aj tu zaznela (ako vždy „zaznela“ v písomnej forme) výzva: Píšte o svojej práci! Veď práci všetka česť patrí.
Ja viem, že autor to myslel tak, aby sme písali o tom, čo dobre poznáme, o tom v čom vieme ísť do hĺbky. Má to však háčik v tom, že nie každá ľudská činnosť je vhodná na popularizáciu. Ak by niekto pochopil túto výzvu zle a začal by písať o svojich konkrétnych pracovných úlohách, asi by nedopadol veľmi dobre a možno by aj o prácu prišiel.
Aj práca má a musí mať svoju intimitu, do ktorej nemôže hocikto nahliadnuť a zvlášť vtedy, ak človek pracuje pre firmu, ktorej cieľom je vytvárať hodnoty (zisk). Vtedy je práca, jej výsledky a spôsob „ako na to“ predmetom firemného tajomstva, ktoré nemožno beztrestne porušovať.
Niekedy má práca aj príjemné stránky, ktoré možno zverejniť. Niekedy na pracovnej ceste uvidíte aj celkom nevinné a zaujímavé veci. Možno rozprávať o príbehoch z ciest, možno príbehy z cesty vložiť do fotografií...
Fotografovať sa dá aj z idúceho auta. Výsledok síce nie je zaručený, ale na pracovnej ceste nemožno hocikde zastaviť. Tento záber som nerobil kvôli nejakému komínu, ale pre biely sneh (?), modrú oblohu a mesiac. Neposudzujte ho prísne, lebo je to, ako keď niekto povie, že niečo videl z rýchlika...
Tu by som už ťažko niekoho presviedčal, že je to fotené z rýchle idúceho auta. Téma je – antény na streche – okná vesmíru dokorán... Takéto fotky vznikajú, keď sa človek nudí a hľadá okolo seba, do čoho by si „cvakol“.
A už to prišlo! Na scéne sa objavil Muro. Taký obyčajný domáci kocúr, dobre živený – rozumej - pohodlný a znudený.
Po niekoľkých výzvach som ho primäl (pekné slovo) na brodenie sa hlbokým (pre neho) snehom.
Veľmi sa mu to nepozdávalo, tak si radšej našiel suchšie miestečko. Ak si myslíte, že tam išiel urobiť..., no to!, tak nie. Na to si správny kocúr nájde intímnejšie miestečko.
Takto sa so mnou kocúrisko Murko rozlúčil. Preložil by som to asi tak – už daj pokoj, sadni do auta a zmizni! A šťastnú cestu!
Aj v Trnave padal sneh, to je vidieť. Vedeli ste však, že v Trnave neďaleko námestia majú „URÁCIU“ ? Keby som to slovo napísal do diskusie na blogu (bez diakritiky) niekto by to prečítal ako „uráčia“, keby bola za „U“ medzera, bol by to pekný názov reštaurácie „U RÁCIA“.
Nebola by to Trnava, keby sa práve teraz na námestí nekonal „Trnavský jarmok“
Uličkou vedľa divadla...
Cez vločky snehu až k veži kostola.
Najviac si zo včerajšej Trnavy cením tento záber, tá perspektíva... Neviem prečo, pripomína mi staré časy, len tie autá keby tam neboli.
S trnavskými okamihmi končím pohľadom na mestské hradby. Bolo to o práci, aj nebolo to o práci.
