V Pezinku (nie na Cajle ) som bol kedysi dávno (šesťdesiate rokyminulého storočia...) ubytovaný počas niekoľkých mesiacov v kasárňachna konci mesta. Nebolo to žiadne luxusné ubytovanie, postele železné,ale strava hlavne v lete a na jeseň výborná, k tomu občas nejaký balíkz domu a okrem žien (vína bolo dosť) nám už nič nechýbalo...
Na mesto som si rýchlo zvykol, ako na vlastnú košeľu. Raz mipripadla úloha, vodiť nových brancov zo stanice do kasární, lebo tobola dosť dlhá cesta s niekoľkými krčmami na trase, aby na ceste kplneniu svojich povinností mladíci nezablúdili, potrebovali sprievodcu... Dodnes mi na to ostala celkompríjemná spomienka, ako ma tí chlapci prehovárali, že zastavme saaspoň na pohárik...
Bol som uznanlivý, preto tých zastávok na ceste bolo zakaždým viac.Úlohu som splnil k viac strannej spokojnosti, ale dnes už môžempriznať, že v závere večera som bol z toho trochu unavený... Vo vínnommeste, som si ešte nezvykol na víno, tak mi ostalo iba "tvrdé" občaskombinované s pivom, lebo bolo teplo.
Pezinok už vtedy bol známy vysokým počtom krčiem. V tých časoch saorganizovali sviatky vinobrania striedavo v Pezinku a v Modre. Mal somšťastie, že v tom pamätnom roku bol na rade Pezinok. Počas vinobraniasa otvárali viechy na hlavnej ulici prakticky pod každou bránou. Chcelsom sa stať znalcom vína, tak som v ten večer prechádzal od viechy kvieche a ochutnával som...
Prešiel som postupne 13 pohostinných zariadení a skončil som v Zámockejvinárni . Bol to veľký okruh, mal som na ten večer ešte nejaké iné plány, ale keďže v zámockej ma zastihla hlboká noc a vyšším dôstojníkom som už salutoval zásadne bez čiapky na hlave,pozbieral som zvyšky triezvej úvahy a pobral som sa "domov".
Príhod z tohto obdobia by bolo oveľa viac, ale chcel by som trochu zaspomínať aj na toto malé mestečko pod horami, ktoré malo celkom pokojnú atmosféru a aj s nami "základiakmi" vychádzali všetci dobre. Keď hovorím, že všetci tak naozaj všetci. Žili tam pohostinní ľudia. Spomínam si ešte na jednu príhodu, ktorá má taký "vecný" prienik až do dneška.
Na rohu ulíc, neďaleko Zámockej vinárne stála typická pezinská krčma a stojí dodnes. Namiesto križovatky je tam kruhový objazd a hneď vedľa, medzi starou krčmou a zámkom rastie novodobý "zámok" ohromná budova. V tejto krčme som vtedy dávno stretol pri vínečku známeho ľudového rozprávača "Strýca Marcina " (Milan Mlsna).
Nazrel som do tej krčmy pre spomienku aj včera, výčapník tretej generácie o strýcovi nič nepočul. Tak sa veci menia a mení sa aj vkus... Zmenilo sa aj mesto Pezinok. Z pokojného mestečka na nepokojné (malé) veľkomesto, ale jedným dychom dodávam, že si zachovalo aj čosi z pôvodných hodnôt. To všetko berte ako môj dojem bývalého dočasného obyvateľa...
Z kasární sa stal Špeciálny súd a Špeciálna prokuratúra... Inak zvonku, na pohľad ten istý neútulný areál, možno s nejakými novými budovami a so starým vojenským režimom, len farba uniforiem stráže sa zmenila. Nevedel som, že sa takto veci zmenili, odteraz sa budú moje spomienku z tých čias vznášať voľne v povetrí...
Niektoré ulice mestečka, historické pamiatky, kostoly dýchajú rovnakými dojmami ako vtedy dávno, niektoré ulice boli vynovené veľmi vkusne a príjemne. Zhrozil som sa len pri Kultúrnom dome, čo je vlastne neforemná opacha, čo zaberá takmer celý priestor námestia. Neviem kedy bol postavený tento kultúrny stánok, všimol som si ho včera prvýkrát.
Tiež som si všimol, ako sa z kultúrnych domov stávajú multifunkčné zariadenia na predaj kultúry, ošatenia a rôznych výpredajových cetiek... Keďže sme zaparkovali vedľa tejto opachy, zašli sme sa pozrieť dovnútra, kde sa práve jeden z tých "trhov" konal. Ja tento typ putovných predajných výstav chápem ako dôchodcovský supermarket...
Nemám nič proti tomuto typu predaja, lebo vypĺňa (cenovú) medzeru na trhu (včera sme tam nechali do 500 Sk a neboli to vyhodené peniaze..:), len si všímam ten "kultúrny" posun kultúrnych domov. Ale hádam už bolo dosť rozprávania a spomínania. Pezinok bol a je pekným a zaujímavým mestom. Má ešte trochu problém s automobilovou dopravou, hlavný ťah síce ide mimo centra mesta, ale aj tak ho dosť rozdeľuje. Čas to iste vyrieši.
Na záver ešte dodávam, že táto naša návšteva Pezinku bola jedným z bodov na Malokarpatskej vínnej ceste . Možno zopár mojich bodov ešte pribudne, ale moji stáli čitateľa už vedia, že sľubujem a nie vždy splním, alebo že dlho čakám na vhodný čas...... Tak teda: Na zdravie v Pezinku.
