Je to neuveriteľné, ale do Českého raja a do Prachovských skál som sa dostal prvýkrát až v roku 2005. Odniesol som si stadiaľ pekné spomienky, ktoré si občas oživujem fotografiami. Na podnet Nade Dubcovej z diskusie k jednému článku o Sicílii, som sa na chvíľu vrátil z cudziny sem, takmer domov... Je 8. august 2005...
Súhra skál a živej prírody.
Skala sa vekom mení, my žijeme v jej jedinom okamihu.
Štruktúra povrchu vysekaná umelcom s veľkou fantáziou a citom.
Lámané skaly a lámané svetlo slnka patria k sebe v denných cykloch.
Príbuznosť povrchu zbližuje do objatia v spolužití.
Artefakt, na ktorý sa zadívate a neviete odtrhnúť zrak. Je v ňom toľko zvláštností a krásy.
Memento stromu.
Individualita v kolektíve.
Ako je to možné?
Prostá, aj keď dočasná symbióza.
Ako by ich jedna mater zo skaly vytesala.
Dážď umýva a večným kolobehom tvaruje skalu.
My sa vraciame zo skál, von z lesa, do tepla svojich domovov, a odnášame si túžbu vrátiť sa a opäť uvidieť tú neopísateľnú krásu...
