Do Nitry sme prišli po starej R jednotke, ale ďalej po ešte staršej ceste 1. triedy, aj s obchádzkou cez Hronský Beňadik. Novú R jednotku ešte čaká na papierové dokazovanie jej existencie.
Vozy čakajú na novú rýchlostnú cestu.
Pri Olichove sa spúšťajú i stúpajú kolóny áut presne tak, ako doteraz.
Zastavujeme sa v Nemeckej. Tu v motoreste sa môžeme splaviť. Ostáva však len pri čapovanej kofole (možno). Mladý čašník je druhý deň v službe a snaží sa dobre reprezentovať svoje povolanie. Na moju kofolu však zabúda. Pijem vodu z vlastných zásob.
Nemecká, aj so svojim motorestom a pamätníkom, bývala kedysi takmer povinnou zastávkou pri spoločenských zájazdoch pracovných kolektívov a školákov. Umelecké stvárnenie utrpenia je tu veľmi realistické a pomník pôsobí esteticky.
Súčasťou areálu pamätníka je aj múzeum a vápenka. V rozhovore s vedúcou múzea sa dozvedáme podrobnosti o udalostiach na sklonku 2. svetovej vojny. Nedávno sme v rámci putovania Českom chceli navštíviť Lidice, no hrozná búrka práve tam, nás odradila. Tak sme teraz videli aspoň Nemeckú.
Chodník k pamätníku.
Hory zdolávame cez Čertovicu. Zvláštna úprava čiar je zároveň akustickým bezpečnostným prvkom, ktorý šoféra upozorní, že vybočil z cesty. Rovnako je zhotovená aj stredová čiara. Musím uznať, že na cestách sa v poslednom období veľa urobilo. Nové, kvalitné povrchy sú aj na južných cestách.
Blížime sa k Veľkému Šarišu, na obzore je zrúcanina Šarišského hradu. Je stále skrytý v lesnom poraste, vidieť len najvyššiu vežu.
23. september je dňom jesennej rovnodennosti. V lese už objavujeme aj jesenné sfarbenie.
Cesta na hrad stále stúpa, len s jedným uvoľnením. Je celkom dobre zdolateľná za hodinu a 15 minút. Vstupujeme do rozprávkovej zóny, ktorá tu zrejme ostala po detských prázdninových hrách.
Na hrade obnovujú historické murivo. S finančnou podporou ministerstva kultúry a práce bolo vytvorených 30 pracovných miest.
Viaceré bašty majú najvyšší čas na záchranu.
Cestička okolo vonkajších hradieb meria 700 m. Vydávame sa na okružný chodník, ale hradní páni nás zastavujú, že je to stavenisko a vstup na chodník je zakázaný. Po krátkom rokovaní dostávame súhlas na obhliadku. Chodník je už dosť zarastený, ale riskujeme to.
Zub času vylúpil oči bášt.
Vraciame sa na hrad, kde sa stále usilovne pracuje. Konzumujeme výborné domáce koláče z vlastných zásob. Nakoniec neodolám a posledný kúsok ponúkam najťažšie pracujúcemu robotníkovi (s fúrikom). Z vďaky dostávame povolenie pozrieť sa aj do vnútra hradu... Pridávam svoj príspevok aj do kasičky.
Vnútri opevnenia to vyzerá veľmi pekne, je tam aj malý amfiteáter. K hradu vedie dobrá cesta, zrejme sa tu v sezóne konajú aj malé kultúrne slávnosti.
Stanový tábor pod baštou.
Naskytnú sa aj výhľady do okolia. Vraciame sa z hradu.
Prešov, centrum Šariša, možno trochu netradične.
Hlavná ulica je hlavne dopravnou tepnou pre autobusy a trolejbusy. V piatok odpoludnia to tu žije hlavne okolo zastávok MHD. Stretávame zväčša mládež.
Vo večernom osvetlení obdivujeme sochu Krista. Chvíľu sa mi zdá, že modelom stál sám primátor...
Oblúkové pasáže patria k Prešovu ako Prešov k Šarišu.
Múzeum vín som obdivoval, ale víno z archívu som nenačal.
Sobota je v Prešove, ale nielen tam, venovaná hlavne svadbám. Na námestie sa vyrojili fotografi a šantili tam s budúcimi manželskými pármi. Fantázii sa dnes medze nekladú, len lavičky so spiacimi bezdomovcami obchádzali zďaleka. Rovnako to vyzeralo aj v Betliari, kde sme sa zastavili na spiatočnej ceste.
S Prešovom sa lúčime ako pútnici, kde inde, keď nie na tomto mieste...
