o svojom článku Klenot Turca som písal o kaštieli v Turčianskej Štiavničke, preto som využil príležitosť, pozrieť sa do parku. Nehovorím, že aj na kaštieľ, lebo na ňom sa nič nezmenilo. Vlastne na parku tiež len to, čo prináša iné ročné obdobie.
Hneď na začiatku prechádzky sme stretli, už môžem povedať, že starých dobrých známych z miestnej zvieracej školy, samozrejme aj so psom Maxom (aktuálna Maxova fotografia je v perexe). Max si na mňa tiež spomenul, tak sme hneď boli kamaráti. Možno sa mu zapáčilo, že sa videl na internete...
Nevedeli sme, že do Štiavničky prichádzame práve v čase konania prvého ročníka súťaže Štiavnický kotlík. Je to súťaž vo varení kotlíkového guláša.
Nemôžem povedať, že by mi miesto konania súťaže, na nádvorí pred kaštieľom, pridávalo na chuti do jedenia, preto sme ani na ochutnávanie nepočkali.
Cez nedokončené okno som nazrel do jednej z miestností kaštieľa. Tiež by som rád počkal na jeho kompletnú opravu v štýle minulosti...
Druhá strana, pred kaštieľom, je súčasnosť... Bude to veľká sláva, keď sa pojedia súťažné guláše, zábava bude pokračovať večer pri riadnej vatre.
Jeden zo súťažných tímov práve mieša nakrájanú cibuľu... Ale celý recept neprezradili.
Ďalší tím súťažil v čierno bielych súťažných dresoch...
LK Hrádok vsadili na modrú.
Správny kuchár však musí byť, podľa vžitých predstáv, v bielom oblečení.
Tento biely tím z Vrútok by som tipoval na víťazov. Vlastne nie je dôležité, kto navarí najlepší guláš, je isté, že všetci sa pri tom dobre zabavili.
Na záver pohľad na Martinské hole z kopčeka pred Štiavničkou.
