Studnička je miesto, ktoré sa nachádza v katastri obce Pozba, neďaleko Podhájskej. Je to kresťanské pútnické miesto, aj keď ho v súčasnosti na internetovom zozname pútnických miest nenájdete. Na portáli žitava.sk sa o Studničke píše:
"Pri potulkách po širšom okolí Požitavia určite nevynechajte Studničku pri obci Pozba. Tento tajomný názov v sebe skrýva jedno z najpríjemnejších oddychových miest v danom mikroregióne, ktoré zároveň už dlhé roky slúži ako pútnické miesto."
Starostlivo udržiavaná lúka so starými agátmi je pekným miestom pre odpočinok
Môžem potvrdiť, že slová o príjemnosti miesta sú pravdivé a výstižné. Ohistórii Studničky sa píše na vyššie uvedených stránkach, ale pri našejnávšteve Studničky som sa dozvedel od Márie Hitkovej z Pozby, ktorá sa už vyše 40 rokov stará o toto miesto, príbeh, legendu, ktorá sa o zázračných uzdraveniach na tomto mieste traduje.
V 18-tom storočí tu boli pasienky a pastieri sachodili umývať k prameňu. Často pozorovali bielu holubicu, ktorá sa vprameni kúpavala. Jeden pastier mal slepú dcéru a raz, keď sa tamkúpala holubica, poumýval aj dcére oči a vrátil sa jej zrak.
Ich pántomu nechcel uveriť, posmieval sa im a povedal, že má slepého koňa akeď sa aj tomu vráti zrak, tak uverí. Tak aj urobili, umyli koňovi očia naozaj sa mu vrátil zrak, ale pán vzápätí oslepol...
Na tomto mieste sa potom konali sv. omše v maďarskom, aj slovenskomjazyku, vždy v pokoji a v súlade. Maďarské omše sa konávali navyvýšenom mieste pri kríži.
V údolí rástla stará hruška, pri ktorej sakonala slovenská pobožnosť. Raz počas omše sa isté choré dievča zo Strekovazadívalo na hrušku a v jej konároch uvidelo pannu Máriu. Krátko na to sa dievča uzdravilo...
Neskôr, na mieste starej hrušky postavili kaplnku a z dreva hrušky rezbárzhotovil sošku sedembolestnej panny Márie, Pietu. Socha je zhotovená zjedného kusa dreva a je svojim spôsobom jedinečná, lebo Mária na nejnesedí ako na iných zobrazeniach, ale kľačí na jednej nohe. Takýchtosôch je vraj vo svete iba osem.
Pieta
Prameň Studničky.
Kaplnka
Krížová cesta
Príbeh, z ktorého sa stala tradícia, ktorá prežíva do dnešných čias. Pamätám si na jednu takú púť z Trávnice (vtedy Fíš), bolo to okolo roku 1948-50, presne si to nepamätám, prešiel som tú cestu spolu s pútnikmi z našej obce až ku Studničke. Kráčali sme po prašnej ceste a celú cestu sa spievali nábožné piesne, odriekavali sa litánie a iné modlitby.
Túto spomienku na Studničku venujem ľuďom z tých "mojich" čias, ktorí tam vtedy boli. Vrátil som sa tam po viac ako polstoročí, na osobnú púť, pri ktorej tam nebolo množstvo predajných stánkov so svätými obrázkami, cukrovinkami a tureckým medom ako vtedy, ale bol tam pokoj posvätného miesta.
Opäť som sa napil z prameňa, ktorý uzdravuje...
