Keby som vedel aké je tam počasie, či aj tam prší? Komu zavolať, keď v Topoľčanoch nikoho nepoznám? Napadlo mi pozrieť sa do telefónneho zoznamu a roztočiť ruletu. Vybral som si meno, mesto Topoľčany a z osudia mi vypadlo 12 telefónnych čísel.
Pani magistra nebola príliš prekvapená, keď som ju poprosil o lokálnu správu o počasí, s úsmevom (tak si to predstavujem) sa pozrela von oknom a ubezpečila ma, že v Topoľčanoch neprší, že je síce pod mrakom, ale na hrad by sa dalo ísť... Na hrade už bola, pozná to miesto. Po tejto aktualizovanej správe o počasí bolo rozhodnuté, ide sa na hrad!
Na Topoľčianskom hrade som ešte nikdy nebol, videl som iba zopár fotiek na internete a niečo som prečítal o jeho histórii . Myslel som si, že ten hrad je iba vysoká veža s trojuholníkovou strechou... Dosť neobvyklé, ale pre tento hrad je to charakteristická silueta. Keď som to uvidel na vlastné oči, pochopil som, že tá veža priťahuje oči aj objektívy fotoaparátov.
Napriek tomu, že hrad má v mene Topoľčany, je od nich vzdialený asi 14 km a vypína sa nad dedinou Podhradie. Priradil by som ho teda, ak sa to tak dá povedať, k dedinským hradom, ale to nemyslím neúctivo.. Je dosť takých hradov, pod ktorými leží dedinka (napríklad Lednica), ale na Slovensku je dosť aj takých, ku ktorým je treba prejsť niekoľko kilometrov, alebo sa vydriapať na strmý kopec (ako príklad: Čabraď, Muráň...).
Topoľčiansky hrad naživo...
Nie príliš vysoko a nie príliš ďaleko na pohodlnú nedeľnú rodinnú vychádzku..
Neodolal som bývalej ruži a tŕňom okolo cesty na hrad.
Vonkajšie opevnenie, za ním vnútorná stavba hradu, obchádzame múry, aby sme sa dostali k hlavnej bráne.
Od skalnej vyhliadky pohľad na časť obce Podhradie.
Dominanta hradu je orientačným bodom, nemôžeme zablúdiť.
Vnútorná oblúkovitá stavba, do ktorej sa vstupovalo po schodišti na jej obvode.
Viditeľnosť je dobrá, občas sa nám aj slnko ukáže. Vstupujem do horného hradu.
Hradná veža je staticky stabilizovaná betónom a vybavená modernými strešnými oknami...
Varovanie pred vstupom do hradných priestorov je oprávnené...
Horné nádvorie pri veži je upravené ako miniatúrny amfiteáter.
Na každom hrade sa nájdu v zrúcaninách bizarné tvary...
Zachytená chvíľa s modrou oblohou...
Aj keď je zima a nie je sneh, púta nás zvláštna farebnosť lesa s lôžkom z vlastných listov.
Za celý čas na hrade (asi dve hodiny) sme stretli celkom štyroch návštevníkov a jedného psa. Vlastne, ona sa volá Cindy a náramne je chutili vianočné sucháre mojej ženy...
Neodolal som a tu je Cindy v plnej kráse...
Topoľčiansky hrad ma nesklamal, prevýšil moje očakávania, aj keď vstup na hrad je na vlastné riziko a myslím, že to upozornenie jenamieste.
Prekvapil ma svojou veľkosťou aj tým, že to nie je len távysoká veža... Z hradu, aj zo skalnatej vyhliadky pod hradom súnádherné výhľady do širokého okolia. O jeho histórii sa možno dočítaťna viacerých internetových stránkach.
Kostol pod hradom
Bol to pekný, takmer slnečný deň. Opäť som sa presvedčil, že je veľmi ťažké niekoľkými zábermi predstaviť hrad zo všetkých jeho aspektov, preto som svoj výber zameral nielen na hrad, ale aj na dojmy z okolia tak, ako sa mi v túto netypickú zimnú nedeľu zachovali.
