Banská Štiavnica je naozaj nádherné mesto. Poskytuje živý pohľad do minulosti s komfortom súčasnosti, aj keď sa návštevník netúla po múzeách. Tak veru, nenavštívili sme žiadne múzeum, len jednu reštauráciu na Trojičnom námestí. Aj to stálo za to. Dali mi tam bryndzové halušky, ktoré môžem popravde označiť za najhoršie na svete. Radšej však spomínam na krajšie zážitky z toho dňa.
Do Štiavnice sme si zvolili trasu cez Pukanec, lebo sa hovorí, že z Pukanca do Štiavnice je blízko. Zažili sme tam náhernú horskú jazdu cestou občas posiatou výmoľmi, ale kde na našich vedľajších cestách dnes nie sú? Potešilo nás, keď po 250 km na našich hlavných a vedľajších cestách skonštatoval Igor, ktorý sa nedávno vrátil z Biškeku v Kirgizsku, že rozbitosť našich ciest dosahuje len 10% z rozbitosti ciest v tamojšom hlavnom meste.
V Štiavnici sme absolvovali malý mestský okruh, ktorý je ľahko identifikovateľný podľa našich fotografií. Nebola to vôbec náročná prechádzka. Najvyššie nároky kládla na Igora, ako vodiča detského kočíka. Ten sa so svojimi kolesami príliš nechcel šmýkať snehovými závejmi. Miestami ho bolo potrebné demontovať a preniesť ručne ako nošu. Toľko rečí by hádam aj stačilo na úvod, ostatné povedia fotografie historicky zasneženej Banskej Štiavnice.
Východisko našej okružnej cesty mestom Banská Štiavnica.
Náročný úsek zasneženej cesty.
Oči striech nás sledujú.
Úzky profil pod bránou, našťastie ku kolízii nedošlo...
Zručne ručne dolu kopcom. Igor zvláda najťažší úsek okruhu.
Spätná montáž vozidla.
Návrat na miesto počiatku.
Dianka bola s výletom veľmi spokojná...
