Postihol ma viac ako 48 hodinový výpadok pripojenia na internet, čo je pre mňa skoro to isté ako pre niekoho výpadok televízneho signálu. Začal som rozmýšľať, čo s tým. Jednoduché riešenie by bolo ísť do prírody, veď začína jar, ale ešte počkám, kým sa púčky nerozvinú... Dalo by sa začať s prácou v záhrade - ešte bude mokro. Tak po zhrnutí všetkých výhovoriek som si sadol k počítaču a zaspomínal na jednu turistickú príhodu.
Bolo to pred niekoľkými rokmi, vybrali sme sa s celou rodinou na Rokoš. Východiskom na túru bolo Uhrovské Podhradie. Dobrá lesná cesta nás doviedla na rázcestie, kde stojí chatka. Bola to príležitosť na krátky oddych, po ktorom sme zvoľna pokračovali cestou s miernym stúpaním. Nálada bola výborná, rozprávali sme sa a asi po hodine sme zachytili podozrivé zvuky z lesa, zastavili sme a počúvali, aby sme zistili, čo to je.
Po chvíľke ticha to vľavo na stráni zahrmelo a asi 10 metrov pred nami sa vyrútili štyri diviaky prebehli krížom cez cestu a cvalom vhupli opäť dolu stráňou do lesa. Bol to moment, ale nádherný a nestačili sme sa v tej rýchlosti ani pohnúť, ani mať strach. Mali sme so sebou videokameru, ale práve bola vypnutá, lebo lesná cesta bola síce pekná, ale stále rovnaká scenéria a žiadny výhľad mimo lesa.
Len čo sme sa spamätali, o kúsok vredu vyskočili z lesa štyria chlapi – turisti! Dodatočne sme situácia analyzovali tak, že to oni vyrušili diviaky v dennom odpočinku, tie sa dali pred nimi na ústup, ale zistil náš pohyb na ceste, tak zastali (podobne ako my). Po chvíľke „uvažovania“ pochopili, že sme im dali prednosť, tak sa rozbehli dolu svahom pred nami.
My sme pokračovali v pohode rovnakým smerom ešte skoro hodinu, keď sme konečne došli na peknú vyhliadku. Stáli tam aj naši známy „nadháňači“ diviakov a jeden z nich ukazoval ostatným na vzdialený kopec oproti:
Tak tamto, ten kopec, to je Rokoš.
Na to zareagoval môj zať:
Veď aj my tam ideme.
A kedy? Spýtal sa prvý.
Teraz. Znela odpoveď.
A prečo teda idete opačným smerom?
Myslím, že viac sa tomu smiali naši neznámi ako my. Takú turistickú hanbu sme ešte nezažili! Zakrátko za dolnou chatou sme mali odbočiť na Rokoš do lesa, ale pekná cesta aj s našou nepozornosťou nás viedla ďalej. Všetko sa vysvetlilo, povedali sme si, že na Rokoš pôjdeme inokedy. Ešte nám poradili správny smer pre návrat inou trasou a rozlúčili sme sa spokojní aj s týmto variantom výletu.
Dodnes sme ešte na Rokoši neboli, ale tešíme sa naň. Zaradil sa zatiaľ medzi niekoľko našich nedosiahnutých turistických mét, ale o tom možno inokedy.
