Pre mnoho iných užívateľov, okrem nás a nemyslím tým náhodných zlodejov úrody, hranice pozemku neplatia. Napríklad hmyz, myši, krtkovia a poľné zajace si z hraníc nič nerobia. A to nehovorím už o vtákoch. Dalo by sa povedať, že o záhradku sa s nimi delíme – my tam chodíme pracovať, odpočívať a zbierať úrodu oni tam majú svoj legálny životný priestor.
Náradie máme uložené v dvoch plechových skrinkách, také tie šatňové. Jedna sa používa pri každej práci, tam sú tie veci bežnej potreby a v lete je v nich strašne teplo. Tam si vlani jedna osia rodinka chcela postaviť svoje papierové hniezdo.
Už v prvej fáze ich stavby sa mi podarilo pri otváraní skrinky hniezdo zhodiť. Aj som bol rád, lebo stále im vysvetľovať, že s dverami lomoziť musím sa mi nevidelo. Tak som ten búrací postup zopakoval ešte dvakrát až potom pochopili a začali si stavať hniezdo v skrinke na druhom konci záhrady.
Horšie je, že aj tú musím otvárať a pánty pekne škrípu, hniezdo je prilepené na dverách, museli to registrovať ako zemetrasenie. Chcel som s nimi v dobrom vychádzať, nech si tam to svoje potomstvo vychovajú. Dlho sme si rozumeli, ja som otváral najopatrnejšie, ako sa dalo, ale aj s maximálnym bezpečnostným odstupom od dverí. Oni pri tom ostávali sedieť na hniezde, len zmenili svoj postoj z bezpečného na výhražný.
Uznáte, že za týchto okolností sa pokúsiť ich nafotiť ako makro zo vzdialenosti 3 – 4 cm od objektívu bolo odvážne. Tam sme si už príliš nerozumeli. Ja som ich chcel fotiť z profilu a oni ako naschvál len hlavu otŕčali (alebo aj ten druhý koniec). Keď som zmenil polohu, aj oni. Tak sme skončili dohodou – oni ma nepichli svojim žihadlom a ja som sa uspokojil s ich verziou kompozície záberu.
Moje osy zo dňa 6. 6. 2004 - tie malé biele guličky v otvorených komôrkach sú ich vajíčka:
Výhražný postoj - krídla pripravené na strmhlavý let (na moju hlavu):
Osí príbeh skončil hapyendom. Mladé osy boli vychované, len raz došlo k nedorozumeniu.
Ose- matke (alebo otcovi) raz pri otváraní praskli nervy a vletela mi rovno na ucho, kde mi pichla malú dávku svojho jedu. Nahnevalo ma to, ale našťastie to rýchlo prebolelo. Odvtedy som chodil otvárať skrinku len s rozprašovačom naplneným vodou. Pootvoril som dvere, trochu som ich pokropil, až sa čudovali, že prší a o mňa sa viac nestarali.
Na tých istých dverách žil a žije dodnes aj pavúk križiak. A môžem sa pochváliť – tiež si vychoval svoje potomstvo. Bohužiaľ, mám len jeho vlaňajšiu fotku. Včera som ho videl, dosť podrástol, ale dnes sa mi schoval do niektorej škáry. Môj pavúk zo 6. 6. 2004:
A jeden z jeho potomkov dnes, zahalený pláštikom zo svojich jemne tkaných pavučín:
Na záver osieho príbehu niečo pekné i užitočné – onedlho odkvitnú slivky, a to je správny čas pre ich chemické ošetrenie proti piliarke (nie skôr, keď ešte lietajú včely!). Kvitnúca ratolesť slivky:
