Kedysi sa žilo inak, hlavne preto, že sme boli mladí. S mladosťou ide ruka v ruke elán, chuť spoznávať svet, ale aj ochota znášať rôzne nepohodlnosti plynúce z okolností. Nedoknuté ostávali len sny, ale tak to je asi vždy, sny prevyšujú realitu, až sa nakoniec rozplynú. Preto si ľudia radi plnia svoje detské sny, niekedy aspoň symbolicky.
Nedávno som sa vrhol na digitalizáciu môjho fotochívu zo 40 ročného obdobia intenzívneho fotografovania. Robil som to svojpomocou a pomocou fotoaparátu s makro priblížením. Všetko pekne zabudované do špeciálneho statívu prerobeného zo zväčšovacieho prístroja, ktorý už dávnejšie doslúžil.
Šlo to ako po masle, aj keď nafotiť ešte raz približne 12 tisíc záberov rôznej východiskovej kvality dalo zabrať. Profesionálne skenovanie by som asi finančne neutiahol a ani by to nemalo zmysel, ak by sa aj našiel dodávateľ, ktorý by sa hral s filmami nasekanými do pásov po 5 - 6 záberov. Ja som sa tak pohyboval medzi množstvom starých známych a detí, ktoré už dávno vyrástli. Krajinky, mestá a hory v čiernobielom vyhotovení síce nie sú pastvou pre oči, ale niekedy sú aj dokladom zmenenej doby.
Moja "black and white" cesta minulosťou sa začína na východe Slovenska...
Čertižné je dedinka na konci sveta, asi dva kilometre od hraníc s Poľskom a práve tým smerom k hranici sa tiahnu lesy, hory a lúky Polonin. V roku 1968 tu ešte pulzoval čulý ruch, poľovníci lovili, roľníci z družstva obrábali pôdu a kosili lúky. Nehovorili si ešte vtedy "farmári", ale starali sa poctivo o svoje živobytie. Spolu so zvieratami, tak ako boli vždy zvyknutí. Jednoducho idylka...
Aj starý rebriniak má siestu.
Chlapi majú k obedu guláš zapíjaný pivom.
O lúky sa treba starať a kosa je dôležitý nástroj. Agronóm si zapíše úsek určený každému koscovi.
Kosu treba riadne nakovať a to priamo v teréne pred začatím kosby. Ten charakteristický zvuk sa vznáša nad údolím, ako by som ho počul i dnes.
Rok 1970 bol veselý a aktívny. Pochodili sme kus sveta v okolí Martina.
Slanický ostrov umenia na Oravskej priehrade sa asi vôbec nezmenil. Múzeá by si mali zachovávať svoju tvár.
V auguste 1970 sme sa vydali na cestu Českou republikou. Na Karlštejne sme videli aj korunovačné klenoty.
Navštívili sme Lány, letné sídlo Československých prezidentov.
Český kráľovský hrad Křivoklát.
V každom čase žijú všade aj psy...
O rok neskôr - leto 1971 v Čertižnom.
Deti na prázdninách.
Dedo sa tak ako každý rok chystá kosiť.
Na chvíľu mi dovolil skúsiť, aké to je. Oplatilo sa, už som veľký a mám vlastnú kosu a kosím občas trávnik (aj keď nie je anglický), ako vtedy dedo.
S návštevou na Bratislavskom hrade.
Pod hradom práve prebieha výstavba "nového" mosta SNP.
V auguste sa už zase túlame po Slovensku.
Bojnice a tamojšiu zoo hádam ani nie je potrebné predstavovať.
Na Štrbskom plese pri hoteli Panoráma.
Hotel FIS ako dnes.
Na motorke Jawa 250 "perák" (rok výroby 1948) som najazdil počas niekoľkých rokov približne 30 tis. km. Tu je odparkovaná v ústí Žiarskej doliny.
Nasleduje týždňový pobyt v rekreačnej chate neďalekop obce Chľaba. V pozadí Ostrihomská katedrála.
Reštaurácia Modrá ryba. Minulý rok sme si boli overiť, či ešte existuje. Stojí a je funkčná ako vtedy...
Veľa výletov sme podnikali s pracovným kolektívom. Kolega myslí aj na večerné posedenie s vínom. Vtedy sa tomu hovorilo "akcia BSP". Mám informácie, že niečo podobné sa vo firmách opäť praktizuje.
Pamätník SNP. Betón dobre znáša aj čierno-biele podanie.
Súsošie, ktoré sa na čas odsťahovalo z múzea, ale už je zase tam.
Kolektívne zájazdy boli vždy poznávacie. Spoznávali sme krajinu aj seba navzájom. Krásna Hôrka ešte stála nepoškodená.
Mauzóleum Andrassyovcov v Krásnohorskom Podhradí.
Betliar sme nikdy nevynechali, bol "povinnou" zastávkou výletníkov.
Rožňava, námestie Baníkov.
Tá žena už vtedy ležala na podstavci v Dudinciach a leží tam dodnes.
Stanový tábor je z iného súdka. Tento rozvinuli "pionieri" v lese neďaleko Borinky. "Rodinne" sme stanovali iba raz v Slovenskom raji v Hrabušiciach.
Pamätník v Nemeckej sa tiež zachoval v rovnakej podobe aj s múzeom. Deti ako deti...
Záber, z ktorého sa točí hlava, je na Štrbskom plese. V septembri 1973.
V roku 1974 to bolo opäť Česko, presnejšie južná Morava, minaret ozdobený našimi hlavami.
A tak to šlo ďalej a ďalej... až dodnes.
Takto by to možno vyzeralo, keby vtedy boli existovali blogy.
