Deň prvý
Odpoludnia, keď sme boli s rodinou v sade Janka Kráľa na zmrzlinu, tam sedel taký bojovník s kordom a niečo vysvetľoval skupinke detí. Tiež ma vtedy napadlo, či to nie je on. Nebol, ale v parku bolo neobvykle rušno. O kúsok ďalej mladomanželia s fotografistom... On mal namiesto nohavíc „kilt“ (škótska sukňa), ale ona pekná, mladá v bielych svadobných šatách.
Fotografista ich posúval z miesta na miesto, vyberal si vhodný smer svetla a vánku, keď chcel zachytiť vlasy nevesty plávajúce vo vetre. Lákalo ma to cvaknúť si tiež, bohužiaľ som nenašiel odvahu osloviť pár, ani fotografistu a bez dovolenia sa mi to zdalo byť nevhodné.
Na Obchodnej som vstúpil rovno do kaviarne na poschodí. Bol tam iba jeden hosť a zabával sa s Chellom. Oslovil som čašníčku, či tu majú rezerváciu pre malú skupinku nádejných spisovateľov. Že hej, aj tento pán tu na nich čaká. Bol to Jozef Klucho doktor od vnútorností. Tak sme sa rozhodli čakať spolu.
Po štvrťhodinke sme usúdili, že čosi nehrá. Keď som sa pozrel von oknom, uvidel som skupinku na čele s Róbertom Dydom. Bol hneď identifikovaný, je to on, sú to oni.
Nasledovalo predstavovanie známych neznámych tvárí a podávanie rúk (doktor a ja sme mali výhodu prvého podania, boli sme ako uvítací výbor). Dopadlo to podľa očakávania: všetci boli známi, ale niektorí boli známejší... Medzi priamo rozpoznateľných (pre mňa) patril Jozef Drahovský, Erik Galamboš, Peter „Petiar“ Lachký, Jozef Klucho, Eva Vlková, Miro Zajko a samozrejme Tomáš Bella a Róbert Dyda.
Stretnutie sa vyvíjalo prirodzeným tempom, najprv sa viedli bilaterálne a skupinové rozhovory, neskôr sa ujali slova domáci – Dyda a Bella. Od tej chvíle to bola väčšinou pracovná diskusia (stretnutie sa zmenilo na odborný seminár) rušená len hlasnou hudbou na pozadí kaviarne.
Na rozhovory každého s každým však bolo neskutočne málo času. Tak mnohé nedopovedané ostatne ako výzva pre budúce stretnutia (ako mince vo fontáne).
Keď sa môj čas v tejto príjemnej spoločnosti končil, odchádzal som s presvedčením, že to bola dobrá voľba zúčastniť sa. Bolo to zvláštne stretnutie, ako stretnutie bývalých spolužiakov po rokoch, ale iné, bolo to stretnutie ľudí so vzájomne nepopísanými stránkami, ako by všetko práve tu začínalo. Okolo desiatej spoločnosť prechádzala do iného podniku a ja nočnou Bratislavou na autobus. Chcel som si predĺžiť noc v meste, aby som si pospomínal na dávne roky, keď som tu bol ako doma. Nešiel som na najbližšiu zastávku, ale smerom k Župnému námestiu. Nočné mesto na mňa pôsobilo celkom príjemne.
Môj pohľad sa upieral na hrad, keď vedľa mňa zastavila električka č. 12 smerujúca na Šafárikovo námestie.
Nechal som sa zlákať a naskočil som na nový smer - do miest, ktoré sú mi hádam najznámejšie. Na „Šafku“ som chvíľu počkal na autobus č. 95.
Autobus prešiel cez Starý most a na prvej zastávke v Petržalke šofér zahlásil, že nejaký blbec postavil vedľa cesty stĺp a on si odrazil zrkadlo. Že bez zrkadla ďalej nejde, všetci nech si vystúpia... A nech idú kade ľahšie.
Tak som sa po čase opäť zoznámil s bratislavskou MHD. Bolo to tak trochu smutné i smiešne zoznámenie. Odteraz mi bude jasné, že MHD v Bratislave nie je pre cestujúcich, ale cestujúci sú nevyhnutným zlom v autobusoch. Bolo jedenásť hodín a ja som vedel, že naši sú na dostihovej dráhe. Rýchlo som si v hlave roztvoril mapu a krížom cez sídliská zamieril na „Dni Petržalky“. Kedysi sa tomu hovorilo hody, aspoň podľa kolotočov to tak aj vyzeralo. Centrifúga hypnotizovala mesiac, s ktorým som si v tú noc potykal a z diaľky sa ozývala hlučná kapela.
S rodinkou som sa stretol, na záver noci som si dal ešte bravčové s obrovskou žemľou na americký spôsob a samozrejme normálne pivo, nie také pozlátené ako podávajú v Kenvele.
Ďeň druhý Druhý deň nášho bratislavského pobytu sme vlastne strávili v Borinke na okraji lesa v príjemnom chládku pri potôčku.
Nechýbalo ohnisko a opekané dobroty. Na začiatku sa plamene hádali, že ktorý je väčší?
Neďaleko v lese sme našli starý ohryzený hríb ako symbol lesa.
A cestou späť do dediny aj starú pavučinu so skrytým pavúkom.
Taký to bol teda môj, náš „week-end“, čo pekne začal stretnutím blogérov zo sme.sk.
