Knihu som tentokrát dostal výmenou za moju malú zbierku poézie aj s autorským venovaním a to poteší. Dôležité však je, že som ju prečítal a mám ešte čerstvé dojmy z príbehu ženy, jej dcéry, jej rodiny a zopár dobrých priateliek, ktoré jej pomáhali v núdzi. Sama autorka označuje na facebooku svoj knižný príbeh, ako "trochu atypický" ženský román. To je v súlade s mojim názorom, aj keď takéto delenie kníh mi nepripadá dostatočne dôveryhodné a ani dôležité.
Dôležitá je iná kvalita a tá sa zvyčajne odrazí v čitateľskom záujme. U mňa našiel príbeh Hanky Brečtanskej silnú odozvu. To samozrejme neznamená, že sa plne stotožňujem s názormi hlavnej hrdinky, veď je to celé písané z jej ženského zorného uhla, ale neboli mi sympatické ani postoje jej muža, ktorý ide tvrdo za svojim africkým cieľom. Je to pre neho ako chiméra (prelud) vzdialený a klamlivý cieľ. Náhoda skomplikuje aj tak dosť komplikovaný vzťah medzi Hankou a jej ambicióznym mužom Denisom.
V manželstve vždy dochádza okrem súladu aj k stretu záujmov. Tie sa dajú (musia) riešiť kompromismi, ale to niekto nedokáže, vtedy dochádza k rozvratu. Rodina je základ, ktorý by mal poslúžiť akosi rovnomerne aj individuálnym záujmom a ambíciám zúčastnených. Tým samozrejme nemyslím na tzv. "manželský trojuholník". V spolužití muža a ženy nikdy nemôžeme očakávať absolútnu rovnosť, tá môže byť deklarovaná, ale v praxi vždy musí ísť o vzájomné dopĺňanie, deľbu práce i tých "malicherných" domácich povinností. Kto to zažil, iste so mnou súhlasí.
Kniha je o živote, ktorý nevyšiel tak, ako si obaja predstavovali, ale aj o obetavosti matky, na ktorej ostala osamelá ťarcha starostlivosti o choré dieťa. Do príbehu som sa začítal tak, že v závere som si odpustil každodenný seriál, aby som nemusel knihu odložiť. Už som tu spomenul "manželský trojuholník", v príbehu sa vyskytuje aj táto oblasť "bežného" života, ale v tomto prípade ide o trochu atypický trojuholník, bez manžela. Nemôžem všetko prezradiť, ale dodalo to príbehu trochu potrebného korenia, aby bol vierohodnejší.
Aj tu som si poznačil niekoľko pozoruhodných vyjadrení a takmer básnických metafor, ktoré dávajú šťavu textu. Páčili sa mi, preto za všetky aspoň tieto dve perličky:
- Slová z nej vyrážali... akoby boli rady, že konečne môžu vyletieť z jej úst do sveta.
- Ráno sa vymachlila, ako veľkonočné vajce...
Andrea Novosedlíková ma presvedčila, že sa netreba ani nám mužom obávať literatúry označenej ako "ženská". Stále tvrdím, že ženská literatúra bez muža by bola o ničom... A tak to má byť. A možno sa ešte dám na čítanie ďalších kníh od tejto autorky.
- . -
Andrea Novosedlíková, Až čas ukáže, Ikar 2015
