Vyzeralo to veľmi jednoducho, na železničnej stanici si kúpiť cestovný lístok za babku a čakať na hodinu H. Najprv to bola pohoda v čakárni s bezdomovcami, až kým nezahlásili 37 minútové meškanie nášho vlaku. Mládež to má jednoduché, čumí si do svojich smartfónov, lenže my, staršia generácia sme boli vychovávaní ako spoločenské tvory, žiada sa nám komunikácia na vyššej úrovni.
Keď vlak mešká tak dlho, že človeka prestanú baviť krížovky, siahne po novinách. Sranda musí byť za každých okolností, no a tej je dnes najviac v novinách. V denníkoch je kopec srandy na každý deň. Kedysi boli noviny potrebnejšie a viacúčelové. Dnes už nie. Niekedy nie sú ani na čítanie. Vraj do žúp vstúpili extrémy. Keď po prvom kole volieb počítam to množné číslo, vychádza mi, že ide o Bratislavu a Banskú Bystricu. Alebo je to len maľovanie pokazenými farbami?
Nechajme však regionálnu politiku, aj tak dnes ešte nič nie je definitívne, prejdime sa radšej po Bratislave, ktorá je vraj svetlou volebnou výnimkou. Ešte keď sa do župana oblečie Monika, bude vylepšená aj naša rodová štatistika. Nám sa v Bratislave darilo, všetko išlo ako po masle (myslím MHD), aj počasie sa trochu zlepšilo.
Situácia s MHD na hlavnej stanici je stále trochu zložitejšia, preto ideme na zastávku pri SAV. Kráčame pod drevenou strechou sveta, ktorá ešte drží pohromade. Miestami sa už zle udržiavané drevo začína rozpadávať. Za tie roky čo to stojí, ani sa niet čo čudovať. Neprekvapili ma útržky reklám na stĺpoch, len smelý potkan, čo pred nami prebehol cez chodník.
Rušná križovatka od staničnej uličky po zastávku SAV je vyriešená systémom vzdušných premostení.
Všímam si okoloidúce dominanty. Z pyramídy vidieť len kúsok obrátenej základne, ale Národná banka sa vypína až do zamračeného neba.
Chodci sú povznesení vlastnou silou nad pouličný automobilový ruch.
Novinkou pre mňa je nový hotel "abba" na Štefánikovej ulici.
Oproti prezidentskému sídlu sa hrdo vypína Tatra banka.
Štefánka, zvonku trochu ošumelá. Do vnútra som sa neodvážil. Kedysi to bolo miesto stretávania sa osobností z umeleckých kruhov.
Stopka je ešte mladá a vyzývavá.
Náš cieľ - Veľký evanjelický kostol na Panenskej ulici.
Posledný pohľad na nové podhradie.
A sme v starej Bratislave. Po tejto dlažbe kedysi chodieval Ľudovít Štúr, Štefánik a mnohé ďalšie osobnosti slovenskej histórie.
Jeden z najväčších organov na Slovensku vo Veľkom ev. kostole bol postavený v roku 1923 a vysvätený v januári 1924.
Štvormanuálový, 62 registrový organ postavila firma Rieger. Do konca 2. sv. vojny plnil tento organ pre Bratislavu aj úlohu koncertného nástroja.
Celý organ je vstavaný do jednej skrine s rozmermi 935 x 480 cm.
Priestor Veľkého ev. chrámu.
V neskorších rokoch bola údržba organa zanedbávaná, až v roku 1992 sa začala na návrh prof. Michalku náročná generálna oprava. Po oprave bol znovu vysvätený 18. apríla 1993.
Moju pozornosť upútal nevšedný luster.
Lavice, hodinu pred koncertom sú ešte prázdne.
Prof. Ján Vladimír Michalko po koncerte. Koncert vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave odznel v rámci festivalu Melos-Étos.
Ján Vladimír Michalko
Péteris Vask: Te Deum (1991)
Roman Berger: Exodus I - Musica profana, Dies irae (1997)
Roger Steptoe: Sonatine III (2010)
Veľký evanjelický kostol v Bratislave je veľkým priestorom, ktorého akustické parametre sú trochu odlišné od väčšiny katolíckych chrámov. Pre mňa bola aj táto zmena zaujímavá. Organ vo Veľkom kostole je naozaj mohutný a v danom priestore znie jeho hlas impozantne. Cením si nevšedný výber skladieb a interpretáciu prof. Michalka, ktorá bola umeleckým zážitkom a zaslúžene odmenená záverečným potleskom. Bol to vynikajúci koncert, dôstojná súčasť festivalu Melos-Étos v Bratislave.
Prof. Michalka si boli vypočuť aj organisti: Monika Melcová a Marek Vrábel.
Bočný vchod Veľkého kostola.
Vraciame sa na stanicu, cestujeme MHD zadarmo. Je to jednoduché - stačí mať viac ako 70 rokov a byť občanom Slovenska.
Na cestách v Bratislave a v okolí sa začína každodenný poobedňajší kolotoč.
Náš vlak odišiel z Hlavnej stanice bez meškania.
