Do Trnavy to máme od nás veľmi blízko, preto sa radi stotožňujeme s Trnavskou kultúrou. Aby som bol spravodlivý, tak aj s Nitrianskou a občas aj s Dunajsko-Stredskou kultúrou. Túto otázku smerovania musíme riešiť najmä pri návšteve kina, aby sme sa dostali k aktuálnym filmovým premiéram. Tentokrát sme vo výbere filmu "sadli" trochu vedľa.
Vybrali sme si 3D produkciu "Cesta na tajomný ostrov". Pôsobivé 3D efekty ma prinútili niekoľkokrát sa vyhnúť padajúcim kameňom. Inak je to pekná rozprávka pre deti s príbehom (z dnešného pohľadu) ešte jednoduchším ako v originálnych Verneovkách. Našťastie, to kino bolo iba rozširujúcim motívom pre návštevu Trnavy.
Našim hlavným cieľom boli obrazy a sochy Daniela Heviera vystavované v športovom hoteli Empire. Výstava trvá do 15. 6. 2012 a vstup je voľný. Ešte predtým, ako sme sa rozhodli pre odpoludnie v Trnave, som si na stránke hevi.sk prečítal životopis Daniela Heviera a našiel som tam aj zmienku o výtvarne, hoci v životopise to nefiguruje medzi jeho aktivitami. Tak či onak Daniel Hevier maľuje. Dôležité sú fakty a emócie, ktoré skrýva, či odkrýva vo svojich obrazoch.
Aké sú teda obrazy Daniela Heviera v mojom vnímaní? Takáto otázka je vždy dosť ťažká a ja na ňu málokedy nachádzam uspokojivú odpoveď. To u mňa platí všeobecne, lebo obraz možno vnímať ako súčasť bývania, ako každodenný pohľad naň, alebo z hľadiska okamžite vyvolaných emócií. Hoci hodnotiť dielo podľa umeleckých kvalít náleží odborníkom, skúste sami posúdiť pôsobenie obrazov Daniela Heviera v mojich fotografických reprodukciách.
Hotel Empire v Trnave je spojený so športovým areálom.
Pokúsil som sa zostaviť moje zábery trochu tématicky. Najprv štylizované postavy, táto by mohla byť "Veľkonočná". Každý obraz na výstave má štítok s názvom, ja tu radšej uvádzam vlastnú interpretáciu.
Bytosť nebezpečná v strede, na konci i v okolí.
Vrcholový športový výkon alebo klasický zrod života.
Socha tenistu vo vstupnej hale hotela (autor: Svetozár Ilavský).
Detail predĺženej ruky tenistu. Nie je zrejmé, či má tenisový lakeť. Môže posúdiť len ortopéd.
Toto by som nazval jednoducho: "Súlad obrazu s rámom", alebo "Slnko so silnou protuberanciou". Tretí variant: "Raketa (tenisová) nad obzorom".
Z cyklu Ako sa rodia balóny: "Materská zárodočná bunka farebných balónikov".
Niekoľko obrazov som si vložil do biblického košíka. Toto je Archa z príbehu o Noemovi a potope sveta.
Nápís na spodku Babylonskej veže som nerozlúštil, ale mohlo by to byť v náznakoch "EMPIRE"?
Na prvý pohľad zase veža, ale inak veľmi dobre známa scéna zo snov o nekonečnom padaní bez dopadu, až po spotené zobudenie...
Opäť Babylonská veža, tentokrát s archeologickými nálezmi, alebo hore s panovníkom Babylonu.
Na viacerých obrazoch využíva autor technológiu 3D, teda vkladanie reálnych predmetov do obrazu (tu aj maska vpravo hore, inde aj líšči chvost...).
Dva reálne 3D detaily v jednom obraze.
V tomto prípade som na pochybách, či je to scéna športová, alebo cirkusová. Vychádza to tak, či onak na rovnako.
V sekcii "portréty" tu máme muža (to temné a nejasné) s jeho lepšou (krajšou) polovičkou (doslova).
Možno portrét konkrétnej ženy a nejasného muža. V príbehu chce žena obdarovať neznámeho muža ružou. Neobvyklé, ale inšpirujúce (pre ženy).
Krajina alebo les v slnečnej páľave. Slnko je mincovo-pečiatkový symbol, zdroj našich každodenných (temných) životných inšpirácií.
Obraz, pri ktorom sa každý zastaví. Spôsobil to zlatý rám a vyvážená kompozícia tváre starého muža.
Môj obraz číslo jeden. Muž, ktorý má v hlave "zirkus" je jasný a čitateľný už z diaľky. Niet čo vymýšľať.
Aj dobrého veľa škodí. Odchádzame a ja si beriem so sebou svoje virtuálne dojmy. Ak bolo zámerom autora namaľovať svoj relax a preniesť ho na divákov, u mňa sa to podarilo. Myslím, že výstava aj vďaka členitému prostrediu improvizovanej galérie je inšpirujúca, len si to každý návštevník musí prekonvertovať do svojej reality.
Na okraj, možno ako motto na záver (z článku o jednej diskusii pod lampou):
Daniel Hevier u mňa obhájil svoj trochu skeptický postoj umelca a individualistu, to sa dá akceptovať. Človek, ktorý vytvára duchovné či iné hodnoty prospešné celej spoločnosti, vôbec nepotrebuje hlasno a slovami deklarovať svoje vlastenectvo, to hovorí samé za seba.
