Bolo to náhle rozhodnutie, vycestovať na koncert folkovej hudby do mesta vzdialeného cca 230 km. Keď vystupoval Števo Šanta v Petržalke, nenašiel som si čas. Zhoda náhod to zariadila tak, že môj šéf práve teraz odcestoval do teplých krajín a nedal mi žiadnu robotu, mal som voľno, tak načo sedieť doma, poďme do Liptovského Hrádku.. Manželka nenamietala, prečo by aj, veď ona tušila, že to nebude len tak kvôli koncertu a ani nebolo...
S liptovským Hrádkom sa viaže kus mojej vlastnej histórie, ale aj našej... Tak povediac, pred štyridsiatimi štyrmi rokmi sme podpísali "zakladaciu listinu", na ktorej bol založený aj tento výlet. Práve tie dva dni - 21. a 22. apríla. Naozaj, aj keď je to neuveriteľné, mali sme oficiálne dva svadobné dni a to nehovorím o tretej svadbe, ktorá bola pol roka po prvej, v kostole... To je ale iná dlhá história.
Takže v piatok, pred výročím sme zasadli ako platiaci diváci v malej sále domu kultúry. Hneď na začiatku som patrične "zahviezdil", keď som pozdravil Števa Šantu (ako že sa poznáme z blogu...). Trochu ho to vyviedlo z miery, ale koho by nie? Petiara som už radšej ani nepozdravil, za čo sa dodatočne ospravedlňujem... :)
Samozrejme, že som bol nažhavený aj na fotenie, aj keď viem, že v takých nepriaznivých podmienkach s protisvetlom a zapadajúcim slnkom je to ťažké. Števo zvládol úvod svojho vystúpenia znamenite, aj mne sa zopár záberov podarilo..
Priznávam sa, že nie som odborník na folkovú hudbu, vlastne na žiadnu, som len odborník na svoje vlastné vnímanie hudby. V tomto prípade som bol už od prvej skladby presvedčený, že to bude pozitívne hodnotenie...
Počiatočný náznak trémy sa rýchlo vytratil, hneď po prvých slovách... Slová pôsobili bezprostredne nielen v piesňach, ale aj v spojovacích textoch medzi pesničkami.
Netrúfam si menovať jednotlivé piesne, ale zapamätal som si jednu, ktorá vzbudila moju nespokojnosť... vlastne nie, tá pieseň sa volala Nespokojnosť, ak sa nemýlim a bola super, lebo mi čosi veľmi dobre známe pripomenula...
Neviem, koľko bolo na koncerte prítomných poslucháčov, ale usudzujúc podľa intenzity potlesku, od pesničky k pesničke viac... Ako inak, najviac nakoniec vystúpenia a znamenalo to prídavok, s ktorým našťastie Števo počítal...
V polčase si účinkujúci zľahka podali štafetu v podobe gitary a my s v sále sme sa preorientovali do trochu inej roviny, iný hlas, iná poloha piesní, rovnako vtipné komentáre a možno o štipku viac humoru...
Peter to mal od začiatku trochu ľahšie, lebo sála už bola naštartovaná...
Jasné, že bez prídavku neodišiel ani on...
Bolo to fajn, to som povedal na záver a na tom stále trvám...
Vďaka za pekný večer...
