Na prízemí, v Salóne NG je nainštalovaná výstava diel Jozefa Barinku. Z tlačovej správy NG k výstave, z pera Ivana Melicherčíka vyberám:
Tvorba sochára Jozefa Barinku je presiaknutá skromnosťou, nenápadnosťou a citlivosťou. .. Svoje dielo postavil na myšlienke, nie na fasáde či tvare sochy, ktorú napokon považuje za nedokončený príbeh....
Barinkove sochy sú vlastne jeho denníky v kameni, záznamy okamžikov, čo nosí v hlave. Jeho diela žijú vnútrajškom, sú to akési meditatívne diela, do ktorých sa vstupuje vďaka kódu, ktorý má u seba ich tvorca. Je to výsostne intímna tvorba, v ktorej je primárne to, čo na soche nevidno.
Silné, veľavravné slová s tajuplným obsahom. Bral som ich ako výzvu pre konfrontáciu s vystavovanými dielami. Navyše, nedávno som sa vyjadroval k fotografiám z výstavy v článku Skalný kvet, že je ťažké improvizovane fotografovať sochárske diela na výstave. Ponúkam teraz môj improvizovaný prístup k tomu istému problému. Pri takýchto záberoch nepoužívam blesk, chcelo by to preto statív. Potom by to však už nebolo improvizované...
Moje fotografie treba chápať ako môj pohľad na dielo, alebo jeho časť, ktorá ma zaujala. Je to teda trochu aj moja výpoveď.... Svoje komentáre k záberom som preto obmedzil na minimum, presnejšie povedané na nulu... Všetko už bolo povedané, treba hľadať myšlienky vnútri...
...
