Pravdu povediac, najprv som si ju odložil, ale keď ju objavila moja manželka, neodolala a prečítala si ju ako prvá. Chcel som, aby mi ona nadiktovala svoje dojmy z knihy, aj mi o tom niečo povedala, len sa nechcela autorsky podieľať na čitateľskej recenzii. Neostalo mi teda nič iné, len si tú "Hudbu" prečítať.
Veľmi rýchlo som prišiel na to, že Slobodov štýl písania je jedinečný a nezameniteľný. Zo zvedavosti som sa vrátil ku svojej prvej "slobodovskej" recenzii Rozum. Ak si znovu prečítate tú recenziu, hneď vám aj tu bude všetko jasnejšie... Musím uznať, že tá recenzia skutočne vystihla podstatu Slobodovho písania. Takmer dokonale.
Tak ako krátky a stručný je názov oboch kníh, tak je aj spôsob ich písania podobný, jasný, akoby nezaujatý s nadhľadom nad svojimi postavami. Ako inak, keď vychádzajú z rovnakého pera a z rovnakých životných skúseností? Napriek podobnosti ma však táto kniha nakoniec dostala do stavu dobre naladenej hudobnej produkcie. Je napísaná ako dobrý dokumentárny film zo zaujímavého prostredia konzervatória v Bratislave.
Príbeh mladých študentov, ako by nikde nezačínal a nikde nekončil. Príbeh prvej lásky, prvého sklamania a prvých generačných vzdorov s otvoreným koncom. Popritom je to majstrovská sonda do psychiky postáv dozrievajúcich mladých ľudí. Veľmi blízke mi bolo známe prostredie starej Bratislavy a okolia, niečo z národnostných vzťahov, ale aj nenásilný pohľad do spoločenského klišé tých čias reálneho socializmu.
Na záver k mojim dojmom z knihy ešte niekoľko pozoruhodných filozofických postrehov autora zakomponovaných v príbehu (voľná interpretácia):
... keď kdekoľvek usíname, ako by sme boli u seba, vo zvláštnej krajine svojho ja, kde niet neznámych vecí... sny nám ostali aj v tejto dobe.
... Emike cítila, že všetci ľudia majú niečo spoločné, že je pekné, ako všetko na tomto svete spolu súvisí... Ľudská spolupatričnosť, takto jemne priznaná.
... ako každý mladý človek, vtedy prežila prvú útechu z filozofického pohľadu na svet... ja by som dodal, že v tom je aj kus psychológie, s ktorou sa každý človek časom zžije.
... v zdravej duši je zdravé telo... trochu obrátená pravda, ale tiež pravda.
Rudolf Sloboda zauvažoval aj o ľahkej ovplyvniteľnosti mladého človeka literatúrou. Dnes to pozorujeme v obludných rozmeroch najmä vo filme a v prostredí internetu. Hrdina románu, Mirko, pri čítaní Dostojevského Zločin a trest nevnímal vymyslenosť a vykonštruovanosť, ale vnímal to ako záznam skutočnosti. Nie ako diskusiu o stave zločinca, ale ako jeho obhajobu.
Slobodova Hudba je klasika, ktorá nám aj dnes má čo povedať. Téma mladosti, prvej lásky a dospievania je a bude vždy aktuálna. Zároveň je Hudba aj nezaujatým pohľadom do vtedajšieho sociálneho systému a vzťahov medzi ľuďmi na rôznych úrovniach spoločnosti. Pre mňa je aj poznaním, že pre zrod profesionálneho hudobníka nestačí mať len talent, ale je k tomu potrebná aj tvrdá drina a neustále zdokonalovanie cvičením.
Rudolf Sloboda, Hudba, Ikar 2014
